Pastorácia povolaní na Slovensku

  • Zodpovednosť

    Pane, ty si vložil
    do našich rúk budovanie sveta
    a zveľaďovanie tvojej Cirkvi.
    Zveril si nám ohlasovanie
    tvojho Evanjelia
    a čakáš na nás v chudobných,
    trpiacich a opustených,
    a vo všetkých
    našich bratoch a sestrách.
    Pred nami sa otvárajú
    mnohé cesty
    a ozývajú sa mnohé hlasy,
    ktoré by nás mohli pomýliť.
    Medzi tým všetkým
    je tvoje volanie
    tak silné a príjemné
    a neobmedzuje v ničom našu slobodu.
    Nedovoľ, aby osoby,
    idey a okolnosti prekazili
    alebo zneškodnili
    naše pevné rozhodnutia.
    Urob, aby naša zodpovednosť
    stále rástla a chráň našu slobodu,
    aby sa každý jeden z nás
    odovzdal slobodne a s láskou
    službe Bohu a blížnemu až do konca.
    Amen.

Všetky biblické povolania

„Poďte a uvidíte!“ (Jn 1, 39)
Chlapec, ktorý má len...
Povolanie Judáša Iškariotského
Cestou povolania rozjímaním s Ježišom – V.
Cestou povolania rozjímaním s Ježišom – IV.
Cestou povolania rozjímaním s Ježišom – III.
Cestou povolania rozjímaním s Ježišom - II.
Cestou povolania rozjímaním s Ježišom - I.
Cestou povolania rozjímaním s Ježišom - Úvod
Povolanie dvanástich v synoptických evanjeliách
Máriina poslušnosť vo viere
Mojžiš & Pavol - Choď…
Mojžiš & Pavol - Ja som…
Mojžiš & Pavol - Kto som? Kto si?
Mojžiš & Pavol - Oslovení Bohom
Mojžiš & Pavol - Božie zjavenie
Povolanie Mojžiša a Pavla

Návštevníci našej stránky

Dnes:78
Tento týždeň:632

Práve je tu on-line 74 návštevníkov a nik z nášho tímu.



Povolanie Judáša Iškariotského

Nikolai Nikolajewitsch Ge: Svedomie, Judáš. Prevzaté z WikipédiePočnúc Kvetnou nedeľou až do Veľkého piatku sa obracia pozornosť okrem Ježiša i na Judáša Iškariotského, učeníka a apoštola, ktorý Ježiša zradil a vydal do rúk jeho katom. Ako to ale bolo s jeho povolaním? Kde nastal zlom, keď sa z nasledovania stalo prenasledovanie?
Romano Guardini, nemecký teológ, nám ponúka veľmi prínosné rozjímanie nad Judášovou cestou povolania. Zistíme, že ani iní apoštoli nemali od zrady ďaleko. A ako je to s nami samými?

V nasledujúcom príspevku chcem Guardiniho myšlienky priblížiť z pohľadu otázky povolania. Prameňom je kniha: Romano Guardini: Der Herr. Betrachtungen über die Person und das Leben Jesu Christi. (Pán. Rozjímania o osobe a živote Ježiša Krista), St. Benno-Verlag, Leipzig 1953. Keďže kniha, podľa mojich rešerší, nevyšla v Slovenčine, ani v Češtine, preložím text sama.

ZRADCA Z POVOLANIA?
K počtu najbližších Ježišových dôverníkov patrí Judáš, narodený v Kariothe, muž, ktorý sa stal v kresťanskom vedomí symbolom najstrašnejšej zrady a zrady všeobecne. Zvykli sme si na to, že vedľa Ježiša stojí i jeho zradca. Možno sme si vytvorili i vlastnú teóriu: že vedľa svetlého hrdinu musí stáť i nejaký temný, že sa popri tom svätom musí objaviť i ten zlý a podobne. Ak sme si to mysleli, tak sme zmýšľali nemúdro, lebo v žiadnom prípade nie je nevyhnutné, aby proti „Svätému Božiemu“ (Lk 4,34) vypukla zrada. Nikdy a za žiadnych okolností by nemal byť Pán zapredaný niekým z tých, ktorých nazýval svojimi priateľmi. Ale ako teda mohlo k tomu dôjsť? Ako mohol človek, ktorého Pán povolal medzi svojich, takto zmýšľať a tak konať? Touto otázkou sa ľudia veľa zaoberali a zo všetkých sa vynímajú predovšetkým dve odpovede. Tá prvá je odpoveď ľudu. Hovoria: Judáš bol povolaný. V Ježišovi spoznal Mesiáša a možno i Syna Božieho. Ale neodvrátil svoje srdce od zlého, zostal chamtivý a zo závislosti na peniazoch zapredal svojho Majstra. Takto vznikol temný obraz o zradcovi zradcov; o mýtickej jednoznačnosti zlého. Možno tu hralo úlohu i želanie nájsť vinníka Ježišovho útrpného osudu, aby sa v jeho odsúdení mohla vyjadriť hlboko cítená výčitka...
Vedľa tejto jednoduchej – až príliš jednoduchej – odpovede existuje ešte jedna veľmi komplikovaná. Podľa nej bol Judáš veľkým mysliteľom, ktorý poznal i temné hĺbky bytia. Veril v Mesiáša a bol presvedčený, že tento môže znovu nastoliť Izraelskú ríšu. Ježiš ale akoby váhal, a tak sa Judáš rozhodol priviesť ho do smrteľného nebezpečenstva. Potom by bol určite nútený konať, použiť svoju nadpozemskú moc a nastoliť vysnívanú slávu... Alebo ešte jeden krôčik ďalej do temna: Judáš vedel, že sa vykúpenie musí udiať len smrťou Najsvätejšieho. Aby teda boli zachránení jeho bratia, zobral na seba nevyhnutnú úlohu zradcu. Aby teda zachránil tých ostatných, zvolil pre seba samého zlú povesť a zatratenie. To sú veľmi konšpiratívne myšlienky, o ktorých Sv. Písmo nič nehovorí. Vychádzajú z romantickej filozofie zla a odporujú duchu Zjavenia. Ale aj tá prvá odpoveď je nesprávna, i keď sa zdanlivo odvoláva na poznámku apoštola Jána. Je príliš jednoduchá. To sa prieči životnej skúsenosti. Budeme sa teda držať presne textov Evanjelia a nepridávať k nim nič viac, ako je nutné, aby sme v nich našli vnútornú súvislosť.

POVOLANÝ ZA APOŠTOLA – S CHYBAMI AKO VŠETCI OSTATNÍ...
Judáš sa stal veriacim zaiste skutočnou ochotou uveriť a nasledovať Pána. Inak by ho Ježiš neprijal. Aspoň sa nedozvedáme o nejakom odpore alebo nedôvere z Ježišovej strany – a už vôbec nie o takých scestných myšlienkach, že Ježiš už od začiatku náročky prijal zradcu do počtu svojich najbližších. Nemôžeme teda inak, ako predpokladať, že bol Judáš skutočne ochotný.
Priniesol so sebou i svoje chyby, ako každý z Apoštolov... Napríklad i Peter ich mal. Bol unáhlený; srdce a slovo mu stále znova unikalo k dobrému i k zlému. Bol ľahko ovplyvniteľný; možno by sme ho mohli nazvať nestálym. Je to len zázrak Božskej moci, keď je o ňom povedané, že sa stane „skalou“ (Mt 16,18); z prirodzenosti bol všetkým iným, len nie tým... Aj Ján mal chyby. Legenda a umenie jeho obraz skreslili. Vôbec nebol tým krehkým, vrúcnym, najmilším učeníkom. Jeho myslenie sa vyvyšovalo nad všetkých ostatných Apoštolov; ale bol i zanietencom a niesol v sebe všetok potenciál neznášanlivosti a nemilosrdenstva. Cítime to, keď zvoláva na Samáriu osud Sodomy a i v jeho spisoch sú miesta veľkej tvrdosti. Ak tak často hovoril o láske a tak hlboko ju pochopil, tak pravdepodobne práve preto, lebo ju nemal z prirodzenosti – aspoň teda nie tú dobrotivú lásku. I Tomáš nebol dokonalý. Bol nedôverčivý; veril len potiaľ, pokiaľ siahal jeho zrak a keď mu Ježiš povedal, že sú blažení tí, ktorí nevidia a veria, tak to znamená, že bol veľmi blízko ne-blaženosti... A tak mal aj Judáš svoje chyby, a evanjelista – je ním Ján – označuje veľmi tvrdo jednu z nich, očividne tú, čo najviac prerážala: bol chamtivý. Jeho viera teda musela bojovať so zlom vo vlastnom srdci, ochota k obráteniu srdca s vnútornými viazanosťami. Chamtivosť má v sebe čosi nízke, ťahá nadol. V nerozvážnom, ľahko ovplyvniteľnom Petrovi bilo veľkorysé srdce; vo fanatickom Jánovi horelo zanietenie odovzdanosti; nedôverčivý Tomáš mal úprimnosť, ktorá dá pravde za pravdu hneď ako sa prejaví – v Judášovi muselo byť niečo podlé. Ako by ho inak Ján – aj keď sa i tu znova ukazuje jeho neznášanlivosť – nazval „pokrytcom“ a „zlodejom“? (Jn 12,6). A ako by sa v ňom inak mohla nájsť taká podlosť, ako je zrada skrze bozk pokoja? Také voľačo neprichádza náhle, ale sa pripravuje. Ale možnosť spásy bola i v ňom. Bol povolaný za apoštola a mohol naozaj jedným z nich byť. Neskôr sa ale jeho ochota  k obráteniu ochromila.

TVRDÁ A ROZHODUJÚCA SKÚŠKA VIERY NA CESTE POVOLANIA.
Kedy sa to stalo nevieme. Možno v Kafarnaume, keď Ježiš ohlásil Eucharistiu a jeho poslucháčom „bola táto reč pritvrdá“ a neznesiteľná. Vtedy sa od neho odvrátila verejná mienka a „vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili.“ (Jn 6,60-66). To muselo spôsobiť hlboký otras až po najužší kruh jeho učeníkov, lebo by sa Ježiš nadarmo nepýtal Dvanástich: „Aj vy chcete odísť?“ Veriť v plnom zmysle slova nebol nik z nich schopný. Peter urobil to najväčšie, čo im bolo možné tým, že sa zachránil takpovediac skokom do dôvery: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života“.  Nerozumieme, ale veríme v teba a kvôli tebe prijímame tvoje slovo (Jn 6,68-69). Možno vtedy viera v srdci Judáša zhasla. A to, že neodišiel, ale zostal ako jeden z Dvanástich, bolo začiatkom zrady. Prečo zostal sa nedá povedať. Možno mal ešte nejakú nádej, že sa mu to podarí nejako vnútorne prekonať, alebo chcel vidieť, ako sa veci vyvinú ďalej – ak už neklamal sám seba vypočítavosťou. Do nasledujúcej doby spadá hostina v Betánii, pri ktorej sa pohorší nad márnotratnosťou Máriinej lásky – teda pohoršia sa i všetci ostatní, moralistickí sú všetci. Ale on povie, že sa mali tie peniaze radšej použiť pre chudobných. A tu sa Ján už neudrží a píše do svätej knihy strašnú žalobu: „Lenže to nepovedal preto, že mu šlo o chudobných, ale že bol zlodej. Mal mešec a nosil to, čo doň vkladali.“ (Jn 12,6).

Z NASLEDOVANIA SA STÁVA PRENASLEDOVANIE.
Tým, že Judáš zostal, uviedol sa do strašného nebezpečenstva. Sväté Bytie, ktoré myslí, rozhoduje a koná celkom z Boha, nie je ľahké vydržať. Je hlúposťou myslieť si, že byť v blízkosti svätého človeka, ba dokonca Božieho Syna, je nevyhnutne len krásne; domnievať sa, že sa popritom nedá inak, ako byť dobrým. Je možné stať sa čertom! Pán sám hovorí: „Nevyvolil som si vás azda Dvanástich? No jeden z vás je diabol.“ (Jn 6,70). Judáš ním nebol od počiatku, ako si to všeobecne myslí ľud, on sa ním stal, a síce v blízkosti Spasiteľa, lebo: „Hľa, tento je určený mnohým v Izraeli na pád a na povstanie i na znamenie, ktorému budú odporovať“ (Lk 2,34). Obzvlášť po Kafarnaume sa pre neho musela stať situácia neúnosnou. Mať neustále túto osobu pred očami, neustále cítiť jej nadľudskú čistotu, neustále, a to bolo to najťažšie, vnímať tento postoj obety, túto vôľu obetovať sa za ľudí – to mohol vydržať len niekto, kto Ježiša miloval. Veď ťažké je už vydržať ľudskú veľkosť – vlastne by sa malo povedať –  odpustiť ju, keď človek sám nie je veľkým. Ale keď je to náboženská veľkosť? Božia veľkosť obetovania sa, veľkosť Spasiteľa? Keď tu nieto ochoty prijať tohto sväto-obrovského vo viere a láske ako počiatok a mieru všetkého, tak sa musí všetko otráviť. V takom človeku sa vytvára zlovestná podráždenosť. Postaví sa proti tomu obrovskému pátosu pred ním. Začne kritizovať slovom i skutkom. Stále viac, stále ostrejšie a nenávistnejšie, až pokým toho svätého už nemôže vystáť, nemôže ani vidieť jeho pohyb, nemôže už ani počuť jeho hlas a spôsob vyjadrovania sa... Tu sa stal Judáš prirodzeným spoločníkom nepriateľov. Vzbudili sa v ňom všetky farizejské inštinkty a uzrel v Ježišovi veľké nebezpečenstvo pre Izrael. Zároveň sa v ňom pohlo to nízke. Práve v nenávisti voči neúnosnej veľkosti to vzklíčilo. Peniaze sa mu stávali stále dôležitejšie a stali sa príliš mocným pokušením – až nakoniec stačila už len tá maličkosť, jedno stretnutie, aby sa vyrukovalo s plánom.

POSLEDNÝ PREJAV LÁSKY A KONIEC.
V čom spočívala zrada? Tá najjednoduchšia odpoveď je asi tou najlepšou: Mocní mali veľký záujem o to, aby Ježiša dostali do svojich rúk čo najnenápadnejšie, lebo ľud bol ovplyvnený dojmom Ježišovho príchodu do Jeruzalema. Judáš, ktorý vedel o Ježišových zvyklostiach, im mohol povedať, kde ho môžu zajať v tichosti. Správa o poslednej večeri nám ukazuje vnútorný stav tohto muža: tvrdé čelo; drzosť, ktorá sa pýta: „Som to vari ja?“ (Mt 26,25). Tu sa stala podlosť pánom – podlosť, ktorá sa dokáže s drábmi dohodnúť na znamení bozku pokoja. Znova je to Ján, čisto ľudsky ponímané musel Judáša smrteľne nenávidieť, ktorý napísal tú hroznú vetu: po tom, čo mu dal Ježiš smidku, „vošiel doňho satan“ (Jn 13,27). Tá smidka nebola Eucharistiou; na tajomstve viery sa Judáš nezúčastnil. Čo prijal, bola jedna z pozorností, ktoré prejavoval domáci pán pri obrade Paschy, keď namočil zväzok horkých biliniek do misky zvanej Charoseth a podal ju jednému zo spolustolovníkov. Pri tomto prejave lásky – poslednom, tichom úkone, ktorý pôsobí spečaťujúco – všetko skamenelo. „Vošiel doňho satan“. Po čine prišla ľútosť. Všetko, čo stratil, sa na neho zrútilo.  Táto spomienka ale nezmohla nič proti hotovej skutočnosti, ktorá sa mu zrkadlila v chladných tvárach, ktorým doteraz slúžil. Aké zvláštne, bezmocno-zdrvujúce gesto, keď hodí tie peniaze do obetnej schránky!... A potom si vezme život.

ZRADIL IBA JUDÁŠ? ČO ZACHRÁNILO OSTATNÝCH ZRADCOV?
Keď hovoríme o Judášovi, je dobré nenechať pohľad obrátený len na neho. Judáš dokonal zradu. Bol ale jediným, ktorý sa k nej tak priblížil? Čo urobil Peter, ktorého Ježiš vzal na horu premenenia a urobil z neho základnú skalu a nositeľa kľúčov? Keď sa schyľovalo k nebezpečenstvu a pristúpilo k nemu v najúbohejšej forme skrze tvrdenie slúžky: „Aj tento bol s ním.“ On predsa vyslovil: Žena, nepoznám ho! (Lk 22,56-57). A potvrdzoval to a prisahal raz, dvakrát, trikrát (Mt 26,72-74). To bola predsa zrada. A fakt, že pritom nestroskotal, ale našiel cestu k ľútosti a obráteniu, mu darovala len Božia milosť... Ako to bolo s Jánom? Aj on predsa ušiel a tento útek bol u neho, ktorý ležal na Ježišovej hrudi, obzvlášť závažný. Iste, vrátil sa a stál pod krížom. Ale vôbec to, že sa dokázal vrátiť, mu bolo dané... Tí ostatní sa ale rozpŕchli ako ovce, ktorých pastiera bijú. (Mt 26,31)... A ľud? Ten, ktorému preukazoval pomoc nad pomoc, uzdravoval chorých, sýtil hladných a posilňoval srdcia? Ktorý jeho, osvieteného Duchom spoznal ako Mesiáša a ho oslavoval? Predsa ho zradil, keď pred ním uprednostnil zlodeja!... A Pilát? Ako hlboko dojíma v rozhovore medzi ním a Pánom, že v určitom momente tento skeptický Riman Ježiša akosi pochopil a že sa ho Ježiš nejako vnútorne dotkol. Človek pocíti vlnu sympatie, ktorá ale kolíše zo strany na stranu. Potom sa ale presadí vypočítavý rozum a Pilát si umýva ruky (Mt 27,24). Nie, v Judášovi vyplávalo s holou  hrôzou to, čo žilo všade okolo Ježiša ako možnosť.  

JUDÁŠ V NÁS SAMÝCH A NAŠE NAJHLBŠIE POVOLANIE.
V podstate nemá nik z nich dôvod vyvyšovať sa nad Judáša. Ani my ho nemáme. Je nutné si to veľmi naliehavo uvedomiť. Zrada Boha je nám všetkým strašne blízko. Čo také môžem zradiť? To, čo sa zverilo mojej vernosti. A čo to znamená voči Bohu? Presne to, čo hovoria tie slová. Boh sa nezjavil tak, že by nás naučil len nejakú pravdu, uložil nejaké prikázanie a priradil k tomu následky, ale on sám prišiel k nám. Jeho pravda, to je On sám. Jeho vôľa je On sám. Kto správne počúva, tomu dá Boh svoju vlastnú moc a s touto mocou neprijíma počúvajúci len nejaké slovo, ale Jeho, samého Svätého. Počúvať Boha znamená Boha prijať. Veriť v Boha znamená prijať Ho „do svojej vernosti“. Boh, v ktorého veríme, je prichádzajúci Boh, ktorý k nám vstupuje a odovzdáva sa moci nášho ducha a nášho srdca. A tak sa spolieha na vernosť nášho srdca, na rytierskosť nášho ducha. Rytierskosť... prečo? Pretože Boh, keď vchádza do sveta, vzdáva sa svojej moci. Jeho pravda sa vzdáva nútiaceho násilia. Jeho prikázanie sa vzdáva moci, ktorá vopred tuší, ktorá na čin bezprostredne reaguje následkami. Boh prichádza na svet bezbranný. Je mlčiaci, trpezlivý Boh. On sa „zriekol seba samého a vzal na seba podobu služobníka“ (Fil 2,7).. O to hlbšia je výzva pre našu vieru: aby tohto nenápadného Boha spoznala a bola verná bezbrannej Veľkosti... V našich životoch ale nie je veľa dní, v ktorých Boha, naše správne poznanie, náš najsvätejší pocit, našu povinnosť, našu lásku nezamieňame za márnivosť, zmyslovosť, za nejaký zisk, istotu, nenávisť, pomstu. Získame tým viac, ako tridsať strieborných? Máme málo dôvodov hovoriť o zrade ako o niečom, čo stojí ďaleko od nás, možno ešte i s opovrhovaním. Judáš odhaľuje nás samých. Kresťansky ho chápeme, ako ho chápeme z pohľadu zlých možností vlastného srdca, a prosíme Boha, aby nedopustil, aby sa v nás zrada, do ktorej stále znova upadáme, upevnila. Lebo to, že sa zrada upevní; že ovládne srdce a toto srdce už nenájde žiadnu cestu k živej ľútosti – to je Judáš.

Z nemeckého originálu preložila a pre stránku pastorácie povolaní upravila sr. Veronika Karaffová, osc.