Pastorácia povolaní na Slovensku

Všetky články blogu Srdce v ohni

Návštevníci našej stránky

Dnes:93
Tento týždeň:555

Práve je tu on-line 11 návštevníkov a nik z nášho tímu.



Tomáš Morus nebol ani pápež, ani biskup, ani rehoľník, a predsa sa stal svätým a práve to ho robí zaujímavým. Bol to pozoruhodný právnik, narodený v Anglicku. V jeho rukách právny zákonník nadobúdal akoby novú podobu naozajstnej spravodlivosti pre všetkých bez výnimky. Nečudo, že si ho zakrátko chudobní Angličania zvolili do parlamentu.

pokračovanie...

Povedzme si dnes niečo o málo poznanom svätcovi Izidorovi. Bol španiel a pochádzal z chudobnej roľníckej rodiny, kde sa ťažká práca na poli dedila z generácie na generáciu. Lenže Izidor okrem toho zdedil aj úprimný a jednoduchý vzťah k Bohu, ktorý vo svojom živote neopakovateľne prehĺbil.

Od skorej mladosti si vytvoril zvyk ako železnú košeľu - každé ráno išiel na svätú omšu a začínal deň vložením sa pod ochranu Ježiša Krista a Panny Márie. S trochou nadsádzky by sme mohli povedať, že aj jeho meno (Izidor = Easy door = Ľahké dvere )  naznačovalo každodenné ranné otváranie duchovných dverí, takže mu počas dňa už nič nemohlo padnúť zaťažko.

pokračovanie...

Dnes by som sem chcel poznačiť zopár udalostí zo života sv. Patrika, svätca piateho storočia, ktorý je všeobecne známy ako patrón Írska. Údaje ohľadom jeho narodenia teraz vynechajme a zamerajme sa na 16. rok jeho života, ktorý znamenal absolútny prelom v jeho živote. Ich rodinu v Anglicku prepadli piráti a predali ho v Írsku za otroka. V tomto otroctve bol na majetku svojho nového pána určený ako pastier oviec.

pokračovanie...

Rok 2015 je v Cirkvi vyhlásený ako rok zasvätených. Druhého februára, teda na sviatok obetovania Pána, sme slávili deň zasvätených, takže sa to slávenie ešte znásobilo. Ale keďže nebýva každý deň nedeľa, dobre je pozrieť sa bližšie na to kľúčové a toľko pertraktované slovné spojenie - byť zasvätený.

pokračovanie...

Najprv mini vysvetlenie pre tých, čo by to meno Andrej chceli zmeniť, fonetikou nášho prostredia, na Ondrej. Etymologicky je to totiž meno gréckeho pôvodu Andreas a znamená mužný, silný, odvážny (píšem to celkom nezaujate, odhliadnuc od môjho krstného mena ).

Andrej bol jeden z prvých apoštolov, ktorého Kristus povolal. Nestalo sa to náhodou. Totiž apoštol Andrej patril už roky predtým do úzkej skupiny svätého Jána Krstiteľa.

pokračovanie...

Keď ho mama posielala do Milánskeho kostola na kázne k Ambrózovi, išiel len preto, že tam chodili pekné dievčatá. Následne aj kvôli spevom na liturgii a tiež kvôli rétorickému umeniu Ambróza. Nuž a napokon zachytáva aj obsah kázní a zistí, že sa mu cez Ambróza prihovára priamo Boh. Neskôr o tom svojom priblížení sa k Bohu napíše:

„Neskoro som ťa začal milovať. Krása taká dávna a taká nová, neskoro som ťa začal milovať! Ty si bol vnútri a ja vonku a tam som ťa hľadal. Ošklivo som sa vrhal na krásne veci, ktoré si stvoril. Bol si so mnou a ja som nebol s tebou. Držalo ma ďaleko od teba to, čoho by nebolo, keby to nebolo v tebe. Volal si a kričal a preboril si moju hluchotu. Žiaril si, skvel si sa a zahnal si moju slepotu. Šíril si vôňu, ja som si jej vdýchol a dychtím po tebe. Okúsil som a teraz som lačný a smädný. Dotkol si sa ma a zahorel som túžbou po tvojom pokoji.“

pokračovanie...

Kto by nepoznal novodobého svätca kapucína pátra Pia!?

Jeho povesť ho predchádza. Aj preto sa davy pútnikov stále hrnú k jeho hrobu. Kto z vás si už čítal jeho životopis, myslím, že bol postavený pred dilemu. Buď začne silne pochybovať o mnohých divotvorných divoch a tým pádom aj o životopise ako takom, alebo ho jednoducho prijme ako celok! Napríklad tie epizódy o jeho nepochopiteľne vysokých horúčkach môžu čitateľa privádzať do rozpakov, ale zase zrejme tá posvätná horúčka mu mohla zodpovedať mnohé duchovné veci.

pokračovanie...

Začnime od konca: Zomrel 31. júla na 3. poschodí horúceho rímskeho bytu, osamote a v tichu. Pár dní predtým sa spolubratom sťažoval, že cíti ako slabne a vidí ako sa blíži jeho koniec. Prosil, aby mu sprostredkovali požehnanie od pápeža, priniesli mu sv. prijímanie a zotrvali pri ňom v modlitbe. Avšak bratia na to veľmi čas nemali, pretože viac ako Ignácovo zomieranie bolo na programe posielanie listov do misií. Až sa tá práca uskutočnila, mohli sa potom Ignácovi bratia venovať jeho odchádzaniu z tohto sveta. To už ale bolo príliš neskoro. Dodnes sa dajú vidieť obrazy, kde sv. Ignác zomiera obklopený svojimi bratmi, ktorí mu priniesli Eucharistiu, modlia sa pri ňom a robia mu spoločnosť. Takéto a podobné obrazy sú fikciou a tak troška milosrdnou lžou.

pokračovanie...

Keď som bol ešte ako malý chlapec, túžil som naživo stretnúť Ježiša, na všeličo sa ho povypytovať – najviac o podmienkach neba, no a samozrejme zobrať ho bárs kde po návštevách. Neskôr pri dospievaní som túžil, aby mi prišiel jasne povedať, čo je moje životné povolanie, či to má byť naozaj františkánska rehoľa. Nuž a dnes túžim, aby vedľa mňa sedel v spovednici a radil mi ako mám pomôcť tým ľuďom, ktorých ťaží hriech...

Rovnako tak ako kedysi Tomáš, tak ani ja celkom nechápem, že Ježiš má iné cesty a iné spôsoby.

Zostávajúc v hmotnom tele, by potom mohlo spôsobiť, pre človeka, zneschopnenie stretať sa s Ježišom kedykoľvek skrze Ducha Svätého.
Čo je ale zaujímavé, že Tomáš napriek všetkým pochybnostiam a bojom svojej viery, neschádza z cesty za Kristom na cesty iné. A práve o to ide v našich útrapách, v hľadaní. Kladenie si naozajstných otázok môže spôsobiť, že budeme bohatší práve o tie otázky, ktoré si iní ľudia nekladú. A ak namiesto zatrpknutosti a frustrácie, nám zásadné otázky prinesú odpovede, ktoré chceme žiť, tak nám potom naše útrapy v hľadaní parádne poslúžili. Len neustrnúť na tom svojom. Nech ukotvovanie viery pokračuje!

O Jánovi Nepomuckom, sa aj napriek značnému časovému odstupu, dá povedať všeličo živé.

Napríklad, že v časoch, keď to ešte vôbec nebolo samozrejmé, absolvoval kvalitné teologické štúdiá na európskej úrovni v Padove. Alebo, že sa pri obrane pravdy, neváhal postaviť aj proti mocipánom vtedajšieho českého panovníka.

Avšak ja by som sa chcel zamerať práve na kľúčovú udalosť jeho života, ktorá býva často historikmi spochybňovaná ako nepravdepodobná.

Jedná sa o tvrdenia životopiscov, ktoré vravia, že bol spovedníkom Žofie, manželky kráľa Václava IV., ktorý bol práve v ostrom konflikte s biskupom Jánom z Jenštejna, ktorému Ján Nepomucký robil generálneho vikára.

Po jednej z takých spovedi sa Václav IV. snažil od Jána silou mocou vymámiť spovedné tajomstvo, teda obsah svätej spovede svojej manželky. Samozrejme, že sa Ján Nepomucký nedal zastrašiť a dotiahol tú svoju obranu pravdy až do absolútneho konca.

Akokoľvek je táto udalosť historicky spochybňovaná ako historicky nepravdepodobná, chcem sa zamerať na fakt, že po jeho svätorečení celú strednú Európu zaplavili sochy popri mostoch, v mestách aj dedinách. Sv. Ján tam drží ukazovák na ústach, čo je celosvetový symbol, ktorý nám naznačuje aby sa človek zdržal slov, aby ostal ticho.

Veľmi živo si spomínam na výstavu, ktorú som mal možnosť ešte počas štúdii vidieť v Bratislave. Boli tam vystavované diela viac ako tridsiatky súčasných stredoeurópskych umelcov inšpirovaných osobnosťou Jána Nepomuckého, vytvorených na medzinárodnom maliarskom sympóziu „Sanctus Ioannes Nepomucenna Medioeuropeansis“, ktoré sa uskutočnilo v rokoch 1999–2004 v cisterciáckom kláštore v západočeskom mestečku Plasy. Účastníci sympózia vychádzali z historických súvislostí, ako aj z legendy spojenej s osudom slávneho mučeníka.

Na tých obrazoch sa dalo krásne vidieť ako symbolicky sa dá vyjadriť život a mlčanie svätca. Hoci ani na jednom z tých obrazoch nebol explicitne vykreslený ako ho poznáme zo svätých obrázkov. Naopak, je tam v tichom symbole všadeprítomný. Sú to obrazy, cez ktoré nám svätec pripomína, že ticho lieči, a že hovoriť treba až vtedy, keď slova budú viac ako mlčanie. Z niektorých tých obrazov až kričalo, že Boh sa dáva v tichu, a preto sa aj Nepomucký Ján stal symbolom odvážnej mlčanlivosti. Ak teda chceš počuť Boha vnútri svojej duše, obklop sa mlčaním...