Svätý Pavol

3. júl 2013

Sú také vzácne typy pováh v matke Cirkvi. Možno ich je stále menej, ale stále sú. Nazval by som ich „buldozéri duchovného života“. Avšak, od počiatku to s nimi nemuselo byť také priamočiaro veselé. Skvelým príkladom tohto tvrdenia je sv. Pavol – muž, v ktorom odjakživa driemal oheň... A podchvíľou sa zapaľoval.

 

Vtedy bol nezastaviteľný. Bez ohľadu na to, či práve pracoval na zlom poli, alebo na dobrom.

Ale pri týchto typoch máte pred sebou vždy nejakým spôsobom čarokrásnu bytosť, lebo sa vie nadchnúť, zapáliť,
oduševniť... Dokáže mať proste absolútnu vášeň pre to, čo robí. Takých ľudí s ich vnútornou dynamikou stačí pootočiť, aby išli správnou cestou. O Pavlovi to vedel aj Boh, preto ho pootočil... A ukázal mu koľko tu treba trpieť pre Kristovo meno. Len vďaka tomuto Božiemu zásahu sa stal naj apoštol všetkých čias.

Nedávno som čítal čosi od P. Strausa – žida, ktorý počas II. svetovej vojny konvertoval na kresťanstvo. Ponúkam vám úryvok z textu, lebo som si zaraz musel spomenúť na sv. Pavla a jemu podobných:

„Občas si pripadám ako človek, ktorý svoju posteľ pritiahne až na kraj priepasti a postaví ju tam až tak neopatrne, že jedna z tých nôh postele trčí do vzduchoprázdna nad priepasťou. Ale ja nič na to nedbám, prezlečiem sa do pyžama a ľahnem si spať... Raz, skôr alebo neskôr sa mi tá posteľ zosunie do priepasti smrti. Potom mi už bude úplne jedno, či pri mojom hrobe postáva desať alebo desať tisíc viac menej ľahostajných ľudských duší... Potom mi totiž bude záležať už iba na tom, či tie tri nohy mojej postele stáli na správnej zemi do posledného pošmyknutia sa...“   

P. Filip OFM