Pastorácia povolaní na Slovensku

Ako je to s človekom, čo sa bojí Pána? Ukáže mu cestu, ktorú si má vyvoliť.

Všetky články blogu Srdce v ohni

Tomáš Morus nebol ani pápež
Svätý Izidor
Svätý Patrik, patrón Írska
Rok 2015 - rok zasvätených
Svätý Andrej, apoštol
Svätý Augustín a dušičky
Svätý páter Pio
Svätý Ignác z Loyoly
Svätý Tomáš, apoštol
Svätý Ján Nepomucký
Dobrý pastier
Svätý Jozef
Obetovanie Pána
Svätý Filip Neri: Prorok radosti
Svätý František: Pane, čo chceš, aby som urobil?
Anton Paduánsky
Svätý Peter
Svätý Pavol

Návštevníci našej stránky

Dnes:9
Tento týždeň:682

Práve je tu on-line 28 návštevníkov a nik z nášho tímu.



Svätý František: Pane, čo chceš, aby som urobil?

František pred svojím obrátením v polorozpadnutom kostole San DamianoToto bola večná otázka Františka, ktorý žil v trinástom stočí, keď si ľudia najväčšmi vážili moc, bohatstvo a slávu - teda niekým byť a niečo znamenať.

Pane, čo chceš, aby som urobil?
Toto bola zároveň aj večná modlitba, ktorú svätý František (vtedy ešte vôbec nie svätý) vysielal stovky a stovky dní k Bohu pod krížom v rozpadnutom kostolíku sv. Damiána hneď potom, ako odišiel z domu za hradné múry mesta Assisi, zatiaľ čo si všetci mysleli, že mu šibe... V tej modlitbe bol tak vytrvalý, až napokon počul jasný hlas: „František choď a oprav môj dom, lebo sa rúca!"

 

My ľudia často nesprávne chápeme Božie vnuknutia a tak isto aj František – zohnal si kamene a zamiešal maltu a začal pracovať na obnove toho rozpadnutého Damiánskeho kostolíka... Až neskôr pochopil, že Cirkev je ten dom, ktorý bolo treba v časoch 12. storočia opravovať.

František sa nenaľakal ani tejto výzvy a začal systematicky pracovať aj na opravovaní Cirkvi. A začal na tom pracovať úplne netradične, celkom inak než všetci samozvaní reformátori dovtedy. Začal pracovať na sebe, začal meniť seba. A aký div -  na celé stáročia zmenil aj tvár Cirkvi!

Neskôr potom ešte zažíval mnoho útrap v hľadaní. Pri jeho posväcovaní nebolo ani zďaleka všetko priamočiare a veselé. Raz sa pri svojich potulkách stretol zoči-voči s malomocným.
František za svojho života veľmi málo písal o svojich duchovných zážitkoch, ale o tomto napísal v testamente ako odkaz pre bratov: „Keď som bol ešte v hriechoch, zdalo sa mi horké a trpké čo i len pozrieť sa na malomocných. Ale Pán mi dal milosť a zaviedol ma medzi nich. Takže keď som sa stretol zoči-voči s malomocným, musel som podísť k nemu, objať ho a pobozkať. Keď som toto dokázal, všetko, čo sa mi dovtedy zdalo horkým a trpkým, premenilo sa mi na sladké a vznešené. Tu som sa zamyslel a opustil som svet...“

Lenže my z Františkovho životopisu vieme, že on nikdy svet doslova neopustil, ale vždy aj so svojimi spolubratmi žil uprostred najbiednejších v centre diania tohto sveta. To, čo on opustil, dnes ľudia tohto sveta opustiť nechcú: moc, bohatstvo a slávu. Teda niekým byť a niečo znamenať.