Obetovanie Pána

4. marec 2014

Viem, že to nesúvisí s uverejňovaním blogov o svätých z histórie cirkvi, ale priamo to súvisí s názvom tohto blogu.

Druhého februára bol sviatok obetovania Pána. Iba ten, kto má srdce v ohni, dokáže niečo obetovať iba tak, bez nároku na revanš. Tam vtedy bolo obetovanie Ježiša Bohu, v našich časoch kresťanstva ide o obetovanie sa človeka Bohočloveku.  Koniec koncov, všetky životy mladých mužov a žien, ktorí sa v histórii vydali na cestu za Bohom a s Bohom čerpali z tohto prameňa prapodstaty  a iba v ňom si mohli rozpáliť srdce do ohnivosti. Stali sa svätými!

Obetovanie sa, – hm..., to sa v časoch švindľovaných skratiek veľmi nehodí. Hm...,  zaprieť sa pre niekoho alebo pre niečo, to sa v časoch mľandravej povrchnosti veľmi nenosí. Avšak z tohto a práve z tohto potom plynú všetky neschopnosti mladej generácie, pre niečo naozaj zmysluplne sa rozhodnúť,  a všetky bolesti pri tom odtrpieť. A to nejde o nejakú tupú bolesť pre bolesť. Ide o bolesť ako polotovar, ktorý krásne zužitkuješ na svoj štýl, pretože veľa farieb má náš svet. Vždy je dobre pripomenúť si spolu s Máriou to Simeonovo proroctvo, že Kristus je ustanovený na pád aj na povstanie pre mnohých a tiež na znamenie, ktorému budú odporovať. Proroctvo, ktoré sa dennodenne a celosvetovo napĺňa do bodky. V podstate hlása, že vo vzťahu k Ježišovi neexistuje žiadny indiferentný vzťah, žiadna neutrálna tretia cesta. Nedá sa stagnovať, buď ideš k Nemu (hoci krívajúci), alebo (možno pozvoľna) od Neho. Ježišova cirkev je dnes tým znamením odporu. A zvykne nám dobre padnúť, že sa dá za ňu pohodlne katolícky skryť. Lenže celkom iná šálka kávy je situácia, keď ja sám som konfrontovaný s povrchnosťou a mám byť znamením odporu pre hriech vo svete a osobne sa v apológii viery osvedčiť. Rozum na také dielo nestačí. Obstojí len srdce v ohni Lásky Kristovej!