Pastorácia povolaní na Slovensku

Všetky články blogu Srdce v ohni

Návštevníci našej stránky

Dnes:93
Tento týždeň:555

Práve je tu on-line 50 návštevníkov a nik z nášho tímu.



Máme za sebou nedeľu Dobrého Pastiera. Akokoľvek by nám v našich slovenských reáliách zaznieval výraz pastieri a ovce pejoratívne, je treba sa nám povzniesť a odosobniť od úvah príliš ľudských. Lebo akokoľvek sa na to pozrieme, vždy bude platiť, že my všetci tu pod nebom - pápež, biskupi, kňazi aj všetci veriaci sme ovečky toho absolútne najdokonalejšieho pastiera Ježiša Krista. A je výborne, že je tomu tak. Tento dobrý pastier Ježiš nás ako živé jedinečné umelecké artefakty ktoré vyšli z Božej ruky volá po mene. Ba čo viac, je za každých okolností porichtovaný položiť za svoje ovečky život. Nájomní pastieri idú len po prospechu a benefitoch. Naozajstný Pastier privádza ovečky k prameňu lásky, a dokonca je ochotný na tejto ceste všeličo bolestne odtrpieť. Takéto sebavydanie falošní pastieri nepoznajú.   

Zaujímavé ale je, že človek sa v živote môže naučiť tohto dobrého pastiera napodobniť.

Rovnako ako páter Leopold Mandič, ktorého sme slávili už deň po Dobrom Pastierovi. Bol vo svojej rodine dvanáste dieťa v poradí a narodil sa telesne nevyvinutý a mierne deformovaný. To mu ale nijako nebránilo v tom, aby sa naplno rozvinulo jeho láskavé srdce. Delil sa už ako školák o svoju desiatu od maminky s hladnými deťmi. Kvôli zaostalému vývinu ho spočiatku nechceli vpustiť ani do kapucínskeho noviciátu. Túžil sa tam stať zmierovateľom medzi katolíkmi a pravoslávnymi.

Ibaže Boh mal pre neho inú cestu. Stal sa celoživotným zmierovateľom duší so svojím Stvoriteľom. Na žiadosť predstavených sa stal celoživotným vynikajúcim spovedníkom v malej izbietke pri kapucínskom kostole. Hneval sa, keď niekto z jeho spolubratov ponižoval duše, ktoré k nim prichádzali na spoveď. „Ani Ježiš neuponížil cudzoložnicu, ani mýtnika“ vravieval. Mal takú lásku k dušiam, že sa raz rozplakal, keď mu istý námorný dôstojník v spovedi rozpovedal, že k svojmu zomierajúcemu priateľovi nechcel pustiť kňaza, ktorého veľmi volal. Veľmi silný moment v jeho spovednici zažil benevolentný muž, ktorý sa nazdával, že je OK a nechcel sa vzdať svojich hriešnych zásad. Vtedy páter Leopold rázne zareagoval: "Pánko môj, s Bohom sa nežartuje! Tam sú dvere, choďte a žite si vo svojom hriechu!" Vtedy sa ten dotyčný chlapík spamätal, prijal kňazovo pokánie a zmenil svoj život.

Ozaj, svätý Leopold je rukolapný príklad toho, ako naša láskavá tvrdosť môže pod vplyvom Ducha Svätého formovať ľudí k iným pohľadom na žitie svojho života...

Je oveľa viac toho čo máme, ako toho čo nemáme.

Keď sa človek stále viac prebúdza k životu, tak to zaraz pochopí a spozná. A myslím, že dokonalou šablónou pre toto tvrdenie je velikán medzi svätcami cirkvi - svätý Jozef. Pred pár dňami sme sa viac nad jeho životnou cestou zamýšľali.

Dve udalosti sú na jeho životnej ceste smerodajné a pozoruhodné:

1, V čase keď Jozef zistil, že jeho snúbenica Mária je tehotná a on o tom nič nevie, bol presvedčený že má iba dve možnosti: potichu sa s ňou rozísť alebo ju nechať veľmi hlučne ukameňovať.
Lenže Boh prichádza s tretím riešením, ktoré človeka nenapadá: „Jozef, ožeň sa s Máriou.“
Vždy je to tak, že keď je človek v koncoch, tak Boh príde s voľačím nemysliteľným. Vždy keď sme v koncoch, Boh nám lahodne ukáže, že existuje viacero dostupných riešení. Keď chceme, aby naše rozhodnutia mali priaznivý vplyv na ľudí, musíme hľadať Božiu vôľu v našom rozhodovaní.

2, Keď Jozefovi súčasníci spoznali okolnosti a konfrontovali ich s Jozefovými nepochopiteľnými rozhodnutiami, Jozef musel byť a bol vystavený rôznym posudzovaniam a odsudzovaniam. Jozefa však všetky tie reči nechali absolútne kľudným. Vedel totiž, aká je pravda a to mu stačilo. Nepotreboval nič nikomu vysvetľovať, ani sa od ničoho dištancovať. My sa často vyhýbame tomu, aby sme uskutočnili to čo je aj v Božích očiach správne, lebo sa bojíme ako to bude vyzerať v očiach iných a čo všetko by si náhodou o tom mohli pomyslieť. Je treba sa rozhodnúť: poslušnosť Bohu vs. ľudské ohľady.

Okrem všetkého veľkého, čo môžeme o spravodlivom sv. Jozefovi povedať, je aj fakt, že od dávna je sv. Jozef uctievaný ako patrón dobrej smrti. Pretože tradícia hovorí, že pri jeho smrteľnej posteli sedela z jednej strany Panna Mária a z tej druhej Pán Ježiš.

Aj táto skutočnosť ho trvalo zaraďuje k najvýznamnejším svätým. Nech teda láskavo oroduje za nás i našu požehnanú hodinu smrti.

Viem, že to nesúvisí s uverejňovaním blogov o svätých z histórie cirkvi, ale priamo to súvisí s názvom tohto blogu.

Druhého februára bol sviatok obetovania Pána. Iba ten, kto má srdce v ohni, dokáže niečo obetovať iba tak, bez nároku na revanš. Tam vtedy bolo obetovanie Ježiša Bohu, v našich časoch kresťanstva ide o obetovanie sa človeka Bohočloveku.  Koniec koncov, všetky životy mladých mužov a žien, ktorí sa v histórii vydali na cestu za Bohom a s Bohom čerpali z tohto prameňa prapodstaty  a iba v ňom si mohli rozpáliť srdce do ohnivosti. Stali sa svätými!

Obetovanie sa, – hm..., to sa v časoch švindľovaných skratiek veľmi nehodí. Hm...,  zaprieť sa pre niekoho alebo pre niečo, to sa v časoch mľandravej povrchnosti veľmi nenosí. Avšak z tohto a práve z tohto potom plynú všetky neschopnosti mladej generácie, pre niečo naozaj zmysluplne sa rozhodnúť,  a všetky bolesti pri tom odtrpieť. A to nejde o nejakú tupú bolesť pre bolesť. Ide o bolesť ako polotovar, ktorý krásne zužitkuješ na svoj štýl, pretože veľa farieb má náš svet. Vždy je dobre pripomenúť si spolu s Máriou to Simeonovo proroctvo, že Kristus je ustanovený na pád aj na povstanie pre mnohých a tiež na znamenie, ktorému budú odporovať. Proroctvo, ktoré sa dennodenne a celosvetovo napĺňa do bodky. V podstate hlása, že vo vzťahu k Ježišovi neexistuje žiadny indiferentný vzťah, žiadna neutrálna tretia cesta. Nedá sa stagnovať, buď ideš k Nemu (hoci krívajúci), alebo (možno pozvoľna) od Neho. Ježišova cirkev je dnes tým znamením odporu. A zvykne nám dobre padnúť, že sa dá za ňu pohodlne katolícky skryť. Lenže celkom iná šálka kávy je situácia, keď ja sám som konfrontovaný s povrchnosťou a mám byť znamením odporu pre hriech vo svete a osobne sa v apológii viery osvedčiť. Rozum na také dielo nestačí. Obstojí len srdce v ohni Lásky Kristovej!

Takto ho vnímam odkedy som ho bližšie spoznal. Bolo to v roku 1999, teda v čase môjho vstupu do postulátu v Trstenej. Veď koniec koncov aj okolnosti toho, ako mi maminka so sestrou v tých časoch vybrala toto meno a toho ako sa mi bratia v tej príhode potom smiali, boli veľmi úsmevné. Tak či tak, je to môj patrón, patrón hlbokej lásky, nielen povrchných smiechot a situačného humoru. Akokoľvek sa nám javí navonok, akokoľvek z neho chceme urobiť karikatúru veselej bezstarostnosti, ešte raz chcem prízvukovať, že je to svätec hlbokej lásky a teda lásky, ktorá často aj veľmi bolí.

pokračovanie...

František pred svojím obrátením v polorozpadnutom kostole San DamianoToto bola večná otázka Františka, ktorý žil v trinástom stočí, keď si ľudia najväčšmi vážili moc, bohatstvo a slávu - teda niekým byť a niečo znamenať.

Pane, čo chceš, aby som urobil?
Toto bola zároveň aj večná modlitba, ktorú svätý František (vtedy ešte vôbec nie svätý) vysielal stovky a stovky dní k Bohu pod krížom v rozpadnutom kostolíku sv. Damiána hneď potom, ako odišiel z domu za hradné múry mesta Assisi, zatiaľ čo si všetci mysleli, že mu šibe... V tej modlitbe bol tak vytrvalý, až napokon počul jasný hlas: „František choď a oprav môj dom, lebo sa rúca!"

pokračovanie...

Ak si pod slovom svätý predstavujete neboráčika chudáčika, o ktorého si hocijaký okoloidúci môže poutierať topánky a on to z lásky k Ježiškovi prijíma, tak na to zabudnite. Svätým sa stáva taký človek, ktorý chce za každých okolností vložiť svoju vôľu do vôle Božej. Presne taký bol aj svätý Anton Paduánsky.

pokračovanie...

Povedzte, čo urobíte s človekom, ktorého párkrát niečím dôležitým poveríte a on párkrát zlyhá? Po prvotnom hneve ste mu možno schopný odpustiť, ale už isto nie ho niečím poveriť.

pokračovanie...

Sú také vzácne typy pováh v matke Cirkvi. Možno ich je stále menej, ale stále sú. Nazval by som ich „buldozéri duchovného života“. Avšak, od počiatku to s nimi nemuselo byť také priamočiaro veselé. Skvelým príkladom tohto tvrdenia je sv. Pavol – muž, v ktorom odjakživa driemal oheň... A podchvíľou sa zapaľoval.

pokračovanie...