Pastorácia povolaní na Slovensku

Všetky svedectvá povolaných

Omnia cum tempore...
Hľadanie krásy bielych sestier
Cesta môjho povolania
Slušnosť káže predstaviť sa
Volanie
Sestra v akcii 3
Haló, kto je tam?
Moje tety - sestričky
Sestra Mária Loyola
Túžba
Veci medzi nebom a zemou
Klarisky existujú?
Pretancovať sa až do neba
Nespokojné je moje srdce, kým...
Nie je to o mne...
V tichu jednej noci
Posledný prst
Dotyk Boha
Orechová spálňa
A v čase tohto nepokoja...

Sleduj novinky pastorácie povolaní

 

 

 

 

Návštevníci našej stránky

Dnes:3
Tento týždeň:131

Práve je tu on-line 38 návštevníkov a nik z nášho tímu.



Orechová spálňa

Od desiatich rokov som sa modlila za dobrého manžela. Rodičia a súrodenci počúvali moje výroky typu: „Je mi jedno, ako bude vyzerať, len aby ma mal rád!“ Často sa zhodli, že sú „naozaj veľmi zvedaví, kto to bude.“

Keď som dovŕšila  osemnástku, vyhlásila som, aby mi na sviatky nekupovali hlúposti, ale dôležité veci do výbavy. Tak som sa dopracovala ku kôpke uterákov, utierok, osušiek, návlečiek, plachiet, obrusov. Rodina podporila aj moje rozhodnutie študovať učiteľstvo pre prvý stupeň, aby som mohla byť s deťmi a vedela raz vychovávať aj tie svoje. Po druhom ročníku som brigádovala a zárobok som chcela investovať do kúpy jednej veľkej veci... Na moje prekvapenie v časopise Pardon bola presne za tú cenu orechová spálňa! Samozrejme, že som nezaváhala a presvedčila som rodičov, aby mi uhradili prevoz spálne k nám domov. Ešteže v našom malom dome bolo miesto pre dve orechové skrine, postele, nočné stolíky a jeden väčší stolík so zrkadlom.

Po treťom ročníku sa mi však prihodilo niečo, čo som nečakala ani vo sne. Jedna rehoľná sestra mi povedala: „Z teba trčí rehoľné povolanie ako slama z topánok!“ A ja som si vtedy povedala, že som s tou sestričkou skončila. Jej slová mi však nedali pokoj. Celé moje povolanie som nakoniec zverila Panne Márii: svojho budúceho manžela i seba samú.

Na promócie som si kúpila krásne biele sandále, samozrejme, s úmyslom odložiť si ich na svadbu. Babka mi vtedy darovala vankúše a periny z ovčieho rúna. Moju prvú učiteľskú výplatu som minula na oblečenie pre bábätká a začala som mesačne splácať kuchynské hrnce. Z druhej výplaty som kúpila bielu látku na svadobné šaty a bordovú látku na šaty po polnoci. V zime som absolvovala kurz spoločenských tancov, na ktorý som si do poslednej chvíle zháňala to najdôležitejšie – partnera. Ale nenechala som sa odradiť, napokon som na ňom tancovala so svojou sestrou. Evidentne som sa snažila urobiť v tejto veci maximum. Bola som aj vo Vysokej nad Uhom na púti mladých, mala som napočúvané prednášky o vzťahoch od duchovného otca Pavla Hudáka, ovládala som prirodzené metódy plánovania rodičovstva, dokonca som bola účastná štvrtej predmanželskej náuky, ktorú pre snúbencov robí jeden manželský pár v našej farnosti. Len ten ženích akosi neprichádzal... Jeden aj chodil k nám, aj zaľúbené listy mi písal, ale hoci sa veľmi snažil, mne sa nepáčil. Iný sa mi aj páčil, aj som sa mu venovala - učila som ho tancovať a spievať a celkom mu to išlo. Vytušila som, že náš vzťah začína byť osobnejší a cúvla som. Veď som skoro denne vnútorne bojovala s tou dotieravou vetou od spomínanej sestričky. Nechcela som z mojej strany nestabilný vzťah a vysvetľovať niekomu môj „nepochopiteľný“ stav som sa hanbila. 

Vtedy mi od tej rehoľnej sestry prišiel list. Vraj bude duchovná obnova a že páter Wieslav sa za mňa už dva roky modlí. Vedela som, že musím na ňu ísť a ujasniť si veci. Ale už nie s ňou. S Bohom. Počas spovede som dostala taký „výplach žalúdka“ za moje hriechy, že som si v kaplnke len pokorne kľakla a bolo mi hneď jasné, že zo mňa nebude ani rehoľnica, ani manželka, ale nenapraviteľná kajúcnica až do konca života. V tej chvíli som bytostne pocítila prítomnosť Panny Márie. Akoby ma viedla až k svätostánku. Bola som svedkom Máriinej odpovede na volanie Boha, aby sa stala Božou Nevestou a Matkou. Počula som jej odovzdané „ÁNO!“, ktoré Bohu vyslovila. A z celého srdca som zatúžila povedať Bohu takéto „ÁNO!“ aj ja, nech by mal pre mňa pripravené čokoľvek. Lenže to moje ľudské áno je také biedne - raz platí, raz nie... Obrátila som sa s dôverou na Pannu Máriu, aby ho vyslovila spolu so mnou. Verila som, že ona mi ho pomôže nielen vyslovovať, ale aj uskutočňovať po celý môj život. A tak sme vyslovili „ÁNO!“ spoločne. Ovládol ma úplný pokoj a absolútna istota, že Boh ma túži mať zasvätenú pre seba. Ešte v ten večer som spomínanej rehoľnej sestre oznámila, že rada by som zariadila všetko potrebné...

PS.: Výbavu som porozdávala súrodencom ako svadobné dary. Orechovú spálňu momentálne užíva v rodičovskom dome môj, zatiaľ slobodný brat. Celá rodina uznala, že lepšieho manžela som ani nemohla mať.

Sestra  M. Veronika Komadová, FDC