Pastorácia povolaní na Slovensku

Všetky svedectvá povolaných

Omnia cum tempore...
Hľadanie krásy bielych sestier
Cesta môjho povolania
Slušnosť káže predstaviť sa
Volanie
Sestra v akcii 3
Haló, kto je tam?
Moje tety - sestričky
Sestra Mária Loyola
Túžba
Veci medzi nebom a zemou
Klarisky existujú?
Pretancovať sa až do neba
Nespokojné je moje srdce, kým...
Nie je to o mne...
V tichu jednej noci
Posledný prst
Dotyk Boha
Orechová spálňa
A v čase tohto nepokoja...

Sleduj novinky pastorácie povolaní

 

 

 

 

Návštevníci našej stránky

Dnes:30
Tento týždeň:478

Práve je tu on-line 40 návštevníkov a nik z nášho tímu.



Nie je to o mne...

 Ani si nevieš predstaviť, ako dlho som odkladal napísať toto svedectvo...  vyliatie srdca... podelenie sa...  alebo, ako to nazvať... pár spomienok, ako to bolo s mojím povolaním...  Je ťažké o sebe písať, ale povzbudzujem sa, veď to Boh pôsobil. Je to o tom, ako On koná. Tak dobre. Ideme na to.

Už ako malý chlapec som „cítil“ Boha, a to ako Tatka, ako Otca. Viem, nebola to samozrejmosť. Aj teraz to prijímam ako veľký dar. Naplno som si uvedomoval, že je mojím sprievodcom, patrí do môjho života neodmysliteľným spôsobom. Postupne som odhaľoval Jeho ďalšie vlastnosti a bolo mi s Ním dobre. Keby mi ale niekto povedal, že Ho budem nasledovať ako rehoľník, neveril by som a vlastne som ani nevedel, čo to je. V tej dobe sme sa na náboženstve o tom vôbec neučili. Žil som si ďalej so svojím Bohom pod dohľadom najbližších. V jednej chvíli som si uvedomil, že kamaráti sa z kostola vytrácajú. Začal som nad tým rozmýšľať. A preto v čase puberty, kedy človek začína mať svoj  „rozum“ :-) , začal som sa pýtať... noo, na Ježiša, vieru... a tak...  Všetko nasvedčovalo, že verím správne. Povedal som si: „Poďme hlbšie.“ Dospieval som a modlitba, čítanie a záujem spoznávať kresťanstvo mi prehlbovali túžbu po Bohu.

Zaiste, aj ja som mal rôzne predstavy o svojej budúcnosti a chvíľami i žiadne. Uvedomil som si jedno, že to musí byť rozhodnutie na celý život. Uvažoval som, ak sa ožením, chcem mať veľa, veľa detí (ani to tu nenapíšem ;-)). Proste, otvorený pre život :-). Ale spoznal som aj inú realitu, ktorá ma začala „omínať“...  Správa, že Boh povoláva žiť život s Ním, a to vo  väčšej intimite... Pre Neho sa zriekať dočasného blaha, pre tie večné... A takto by sa dalo pokračovať. Túžil som aj ja slúžiť iným kvôli láske; aké bláznivé. Predo mnou zrazu boli mnohí svätí, ktorí ma nadchýnali svojim príkladom. A nemohol som uveriť, že svätosť je pre každého, teda aj pre mňa. V tomto mojom období to malo ale iné zákulisie, malý háčik. Diskotéky, dievčatá, šport, príroda a jednoducho akýkoľvek pohyb a sloboda mi boli blízke. Dnes môžem ale napísať, že skúmal som svoju cestu naozaj úprimne a pýtal som sa, čo je Božia vôľa. Jedného dňa som jednoducho pochopil, že Pán sa na mňa pozerá a volá ma: „Poď za mnou“. Všetko pred tým, aj potom a stále to pokračuje... Je to Jeho „škola“. Je fakt dobrým Učiteľom. Najlepším. Majstrom! Jeden z mnohých textov sv. písma, ktorý ma povzbudzoval, bol aj text z Matúša 6, 25-34. Prečítaj si.

Bez dôvery nejde nič. Toľko krát som počul: „Pán ti dá silu.“ A dáva. Aj keď je to smiešne, že po 13 rokoch si stále pripadám, teda už ani nie ako v škole, skôr v škôlke, ale stále u dobrého a stále lepšieho Učiteľa. Teraz chápem: nie je to o mne, je to o Ňom. Napokon, Ježiš povedal: „Nechajte deti prichádzať ku mne“. (Mk 10,14)

Iste, samému je ťažko  v rozhodovaní sa  v životných udalostiach. Našťastie, mal som dobré zázemie doma i u starých rodičov. Veľkým svetlom mi bol kňaz, ktorého sme mali vo farnosti. Fakt je aj to, že Boh sám vedie človeka. Ešte  spomeniem, že moje povolanie dozrievalo cez strednú školu a hlavne počas povinnej vojenskej služby (1 rok). Po nej na stretkách u kapucínov v Bratislave, kde som pracoval u strýka ako tesár na stavbe. Tu padlo rozhodnutie, stať sa menším bratom v rehoľnom spoločenstve - práve u kapucínov. Zábavné bolo, že 2 dni pred stretnutím s provinciálom kapucínov som ešte „trsal“ na diskotéke. No, čo už, to som ja :-). 

Bol to šok  pre rodinu, ale zvládli to na jedničku. Pre mňa zas krokom do tmy, ktorá sa ale rýchlo rozplynula.  Veď Boh dáva silu. A dal. Po vstupe som vyštudoval  teológiu, ale verný svojmu vnútornému hlasu stále ostávam rehoľným bratom, teda nekňazom.

Boh vyhral. Alebo, asi skôr ja. Veď, On je to najväčšie, čo v živote môže byť! Vždy si hovorím: „Od neho si vyšiel a k nemu sa i vrátiš.“  A táto cesta je veľmi pekná. Tak prečo zahodiť takúto príležitosť? Takúto Lásku? Najväčšiu lásku...


brat Tomáš, kapucín