Pastorácia povolaní na Slovensku

Všetky svedectvá povolaných

Omnia cum tempore...
Hľadanie krásy bielych sestier
Cesta môjho povolania
Slušnosť káže predstaviť sa
Volanie
Sestra v akcii 3
Haló, kto je tam?
Moje tety - sestričky
Sestra Mária Loyola
Túžba
Veci medzi nebom a zemou
Klarisky existujú?
Pretancovať sa až do neba
Nespokojné je moje srdce, kým...
Nie je to o mne...
V tichu jednej noci
Posledný prst
Dotyk Boha
Orechová spálňa
A v čase tohto nepokoja...

Sleduj novinky pastorácie povolaní

 

 

 

 

Návštevníci našej stránky

Dnes:4
Tento týždeň:169

Práve je tu on-line 16 návštevníkov a nik z nášho tímu.



Nespokojné je moje srdce, kým...

Povolanie je dar a tajomstvo. Akékoľvek povolanie – či do manželstva alebo do zasväteného života - je nezaslúženým darom a zároveň je tajomstvom, pretože nikdy nepochopíme logiku Božieho výberu. Jedno je však isté, že obe cesty: aj cesta rodinného života, aj cesta zasväteného života sú rovnocenné a Bohu rovnako milé. Najdôležitejšie je, aby sme spoznali miesto, ktoré nám Pán  od večnosti určil vo svojom pláne lásky, naplno a verne žili zverený dar povolania napriek všetkým prekážkam, a tak budeme šťastní nielen my, ale aj všetci okolo nás.


Chcem sa s vami podeliť o svoju osobnú skúsenosť z hľadania môjho osobného povolania. Pochádzam z rozvedenej rodiny. Keď som mala jeden rok a môj brat tri roky, náš otec si našiel inú ženu, s ktorou chcel zdieľať spoločný život. Odišiel od nás. Následne sa moji rodičia rozviedli. 4 roky sme žili sami a potom sa moja mamka druhýkrát vydala. Chýbal mi teda príklad sviatostného života rodičov. Spomínam to preto, lebo niektorí ľudia sa mylne domnievajú, že kňazi a rehoľníci pochádzajú zo zdravých, normálne fungujúcich, veriacich rodín... Určite, prostredie viery a príklad čnostného života rodičov napomáhajú deťom v ich rozhodovaní sa pre duchovné povolanie, ale Pán Boh aj v tomto prejavuje svoje veľké milosrdenstvo a povoláva si kohokoľvek a z akejkoľvek rodiny. Pre mňa je na toto tajomstvo odpoveďou známa veta sv. Pavla: „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila Božia milosť.“ (Porov. Rim 5,20)

Myslím, že moje povolanie sa začínalo „prejavovať“ v mojich desiatich rokoch, keď som sa chcela stať lekárkou, ísť do misií a tam sa starať o chorých ľudí. To bola moja detská vízia, predstava, túžba... môžeme to nazvať akokoľvek, ale určite v tej túžbe po službe iným sa mi prihováral Pán, aj keď ja som to vtedy nevedela nazvať Božím hlasom. Postupne som rástla ako každé iné dieťa v mojom veku robiac starosti i radosti mojim rodičom, až prišlo obdobie puberty – obdobie neustálej zaľúbenosti, obdobie silnej túžby mať manžela, rodinu, deti... Pri tých všetkých úvahách, „pokukovaniach“ po chlapcoch som však v hĺbke srdca cítila, že to nie je pre mňa. Ťažko to vyjadriť slovami, lebo to bol hlas, ktorý môže zachytiť len srdce. Zo začiatku som však tento hlas nechcela počuť, potláčala som ho a kričala Bohu, čo chcem ja a menej ma zaujímalo, čo chce On. Bol to skutočne boj s Bohom, ktorý navonok nevidel nikto, ale moje vnútro to prežívalo. Bol to boj ľudskej vôle, ktorá sa považuje za správnu, s vôľou milujúceho Boha, ktorý jediný vie, čo je dobré a správne pre človeka a ktorý ho chce urobiť šťastným. Ako ťažko však človek tomu skutočne verí a koľko ho to stojí, kým zdolá svoju vzdorovitú vôľu... 

Napokon však víťazne z tohto boja vyšiel Pán, ktorý vytrvalo a trpezlivo klopal na dvere môjho srdca, až kým som mu slobodne neotvorila a nepovedala: „ÁNO, Pane, idem za tebou... lebo nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v Tebe...“ Kým som váhala, presadzovala svoju vôľu, moje srdce bolo naplnené nepokojom, búrkou, tmou... A až keď som dala Bohu  svoje FIAT, moje srdce zaplavil hlboký, neopísateľný pokoj, radosť, šťastie, svetlo... Teraz ma čakalo rozhodnutie, v ktorej spoločnosti, kongregácii či reholi slúžiť Pánovi. Keďže, ako som spomínala na začiatku, ma vždy priťahovala túžba slúžiť núdznym, opusteným, chorým ľuďom, rozhodovala som sa medzi dvomi spoločnosťami: Spoločnosť dcér kresťanskej lásky (sestry vincentky) a medzi sestrami Matky Terezy... U sestier Matky Terezy som sa bola pozrieť a k sestrám vincentkám som chodievala na mládežnícke stretká, keďže sme bývali blízko ich provinciálneho domu. Prosila som teda Pána o svetlo a ono prišlo... Pán je naozaj verný vo svojich prísľuboch : „Kto prosí, dostane...“ (Porov. Mt 7,8) Po rozhovore s jednou sestrou vincentkou som zrazu pochopila súvislosť a zmysel jednotlivých situácií (dokonca aj rozvod mojich rodičov) v mojom živote a vnímala som veľmi jasne, že Pán ma povolal stať sa dcérou kresťanskej lásky.

Po tomto novom objave, za ktorý som bola nesmierne vďačná, som si myslela, že moja cesta spoznávania povolania sa skončila a smelo môžem na ňu vykročiť. To som však ešte netušila, že ma čaká boj s celou rodinou. Keď som oznámila doma môj úmysel odísť k sestrám po skončení strednej školy, reakcia mojej mamy bola omnoho horšia, ako som čakala. Začala veľmi plakať, vyčítať mi nevďačnosť, presviedčať ma, že to ma sestry „zlanárili“, že mňa by to nikdy nenapadlo. Prestala tiež chodiť do kostola. Pre mojich rodičov žiadne povolanie neexistovalo... Bolo mi jasné, že ma opäť čaká dlhá cesta, kým aspoň príjmu moje rozhodnutie, aj keď ho nepochopia. Stanovili mi podmienku, že najprv si musím spraviť vysokú školu a potom nech si odídem... Uvedomovala som si, že chcú predĺžiť čas. Mysleli si, že je to nejaký môj ďalší detský rozmar, ktorý ma čoskoro prejde. Ja som od prirodzenosti dosť ustráchaný človek a nikdy by som sa nepostavila proti rodičom, ale cítila som v tej dobe veľkú vnútornú silu a dôveru v Pána, že On to všetko nejako vyrieši, zariadi, postará sa... Zvykla som čítavať každý deň určitú časť zo známej knižky od Tomáša Kempenského: Nasledovanie Krista a vtedy mi bola posilou myšlienka: „Ja sám sa postavím pred vás a budem za vás bojovať....“ a keď je Boh na našej strane, keď je Boh za nás, kto je proti nám? Ja som jasne cítila, že nemôžem konať ináč, že sa nemôžem vzdať svojej cesty, aj keď moji rodičia mali iný názor.

Sestry, s ktorými som sa radila, čo mám teraz robiť v takej situácii, mi odporučili poslúchnuť, ísť na vysokú školu a potom začať formáciu. Bolo to ťažké obdobie, lebo v rodine ma nikto nechápal, dokonca ani môj brat, ani starí rodičia a na zasvätený život som nepočula nič pozitívne a dobré. Na druhej strane však to boli pre mňa roky upevňovania sa v mojom rozhodnutí, roky silnej Božej blízkosti a pomoci, roky prehlbovania môjho vzťahu s Pánom, za ktorým som tak veľmi túžila ísť. Ešte aj teraz s vďačnosťou spomínam na tieto roky, lebo ich vnímam ako prejav Božej lásky a Božieho požehnania. Po skončení vysokej školy moja mama opäť začala s návrhmi, ako by som si mala ešte urobiť doktorát, ale už som sa ohradila, že dohoda bola len vysoká škola. Odchod z domu bol ťažký. Už je tomu 9 rokov a ja som svedkom pravdivosti slov, ktoré Boh povedal Abrahámovi: „...pretože si poslúchol môj hlas, v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme...“ (porov. Gn 22, 18)

Moji rodičia naozaj postupne zázračne prijali moje povolanie a v deň mojich prvých sľubov mi mama povedala, že je šťastná a že sa teší spolu so mnou. To bol pre mňa najkrajší darček od môjho Ženícha. Ja som si uvedomila, že pre rodičov je dôležité vidieť šťastie svojich detí a potom sa uspokoja aj oni. A tak nielen rodičia pochopili mňa, ale aj ja som pochopila, že mnohokrát reagovali zo strachu, lebo sa báli, či budem šťastná. Nik však nie je na svete šťastnejší ako človek, ktorý sa snaží plniť Božiu vôľu, počúvať Pánov hlas a verne za ním kráčať, napriek svojej slabosti a pádom. Ak sa človek Bohu daruje, On sa nedá predbehnúť vo veľkodušnosti a naplní všetky túžby jeho srdca. Dôležité je však dôverovať mu a vykročiť. Bez kroku do tmy nie je možné zažiť Božiu starostlivosť, vernosť, lásku...

Pane, ďakujem Ti za krásne dobrodružstvo lásky, ktoré môžem s Tebou naďalej denne prežívať. Ty ma v mojom zasvätenom živote pozývaš stále nanovo sa Ti darovať, budovať stále hlbší vzťah s Tebou, lebo iba na Tebe musím stavať svoje duchovné povolanie. Bez Teba by stratilo zmysel. Ďakujem Ti, že si mi dal pochopiť, že vôbec nie je dôležité, kde som a čo robím, ale najdôležitejšie je patriť Ti a vo všetkom, v malých i veľkých skutkoch, sa usilovať konať s láskou. To je podstatou môjho života: byť Tvoja a stále rásť v láske. Prosím Ťa za všetkých mladých ľudí, ktorí vo svojom srdci počujú Tvoj jemný a zároveň naliehavý hlas: „Poď za mnou...“, aby mali silu prekonať všetky vonkajšie a vnútorné prekážky a aby sa Ti bezdpodmienečne darovali v dôvere, že Ty si ešte nikdy nesklamal žiadneho človeka, ktorý Ti odovzdal svoj život. Deo gratias!

 

sestra Petra Jedličková, dcéra kresťanskej lásky

  • pariz
  • na_korculiach
  • muzeum
  • sestry