Pastorácia povolaní na Slovensku

Všetky svedectvá povolaných

Omnia cum tempore...
Hľadanie krásy bielych sestier
Cesta môjho povolania
Slušnosť káže predstaviť sa
Volanie
Sestra v akcii 3
Haló, kto je tam?
Moje tety - sestričky
Sestra Mária Loyola
Túžba
Veci medzi nebom a zemou
Klarisky existujú?
Pretancovať sa až do neba
Nespokojné je moje srdce, kým...
Nie je to o mne...
V tichu jednej noci
Posledný prst
Dotyk Boha
Orechová spálňa
A v čase tohto nepokoja...

Sleduj novinky pastorácie povolaní

 

 

 

 

Návštevníci našej stránky

Dnes:8
Tento týždeň:173

Práve je tu on-line 22 návštevníkov a nik z nášho tímu.



Pretancovať sa až do neba

Môže byť človek v kláštore šťastný? ...
Kládla som si túto otázku a túžila som tak trocha preniknúť do života týchto ľudí, zistiť, či sú tí, ktorí opustili tak veľa pekného a dobrého, šťastní. Veľkým prekvapením pre mňa bolo, keď som videla, ako sa sestry v jednom rehoľnom spoločenstve vedia tešiť a radovať. Oslovilo ma to... a tak trocha nedalo pokoja...



Vyrastala som v rodine, kde sa viera žila, praktizovala a tak ju mojim dvom súrodencom - sestre a bratovi i mne, odovzdali naši rodičia. Mali sme veľké šťastie, že s nami v jednom dome žili aj starí rodičia. Veľkým vzorom bol pre mňa zvlášť modliaci sa dedko, na ktorom som mohla vidieť, čo znamená byť skutočne múdrym (múdry je ten, kto veľmi miluje Boha).
Od malička som mala rada tanec. Tešila som sa príležitostiam, kde sa dalo zatancovať. Najprv to boli svadby a neskôr tanečné zábavy. Túžila som nájsť si muža, ktorý by bol dobrý tanečník.  ... a tak prvé, k čomu ubiehali moje myšlienky, bolo manželstvo.

Keď u nás v dedine dvaja chlapci odišli do seminára a z vedľajšej filiálky dve dievčatá do kláštora, začala som rozmýšľať nad duchovným povolaním. Skôr to bolo uvažovanie nad povolaním tých ľudí, ktorí mi boli blízki. Myslela som si, že ich strácam, ale v skutočnosti platia slová kardinála Wettera, ktoré som neskôr počula: „V postrádaní sme obdarovaní.“ - a Boh nám nezoberie niečo bez toho, aby nám nedal ešte viac.
Bála som sa, že aj mňa si Boh vyberie na „niečo také“. A keď som v sebe začala vnímať Jeho výzvu, aby som Ho nasledovala, moja odpoveď znela: „Nie! Pozri Bože na iné dievčatá. Ja a do kláštora? A čo tanec, ktorý milujem?“  Takže sa vo mne objavila vzbura. Boh však nie je násilník a to ma na Ňom fascinovalo a fascinuje. Pomaly, postupne dozrievali vo mne Jeho slová a v jeden deň, bolo to na sviatok apoštolov Petra a Pavla, prosila som môjho dedka na cintoríne, aby mi „tam hore“ vyprosil schopnosť správne sa rozhodnúť. Krátko predtým, ako som išla zaniesť kvety na hrob, stretla som spomínané dievča, ktoré odišlo do kláštora. Prišla ma pozvať na obliečku (slávnosť odovzdávania rehoľného rúcha a prijímania nového mena). V Báči som mala možnosť vidieť veľa sestier, ktoré neskrývali svoje nadšenie a radosť. „Ony sú šťastné, aj keď sa zriekajú toľkých dobrých vecí“, - nešlo mi to ešte stále do hlavy... V ušiach mi však neprestávali znieť slová responzóriového žalmu, ktorý sa spieval na obliečke: „Počúvaj dcéra, zažiadal si krásu tvoju Kráľ.“

Po obliečke som zostala na 3 - dňové duchovné cvičenia (z Báču sme cestovali do Veľkej Paky na starú neobývanú faru - mohlo nás byť asi 20 dievčat) a po prvý krát som si tam spravila generálnu spoveď. Cítila som v sebe premenu i túžbu načúvať viac Bohu a ľuďom. Častejšie som sa zaoberala myšlienkou na rehoľný život a pomaly som začala dávať tomu vo svojom srdci väčší priestor.
Do toho prišla lákavá ponuka zo strany jedného chlapca. Nechcela som mu však dávať nejakú márnu nádej a blokovať ho pred iným možným vzťahom, keďže som ešte nebola celkom rozhodnutá.

Po určitom čase (po roku a pol) som znova cestovala do Báču na duchovné cvičenia s tým, že budú zamerané na voľbu. Aby som sa však neznepokojovala a nevytvárala v sebe  napätie, či tlak, že sa za každú cenu musím rozhodnúť, povedala som si, že nechám všetko voľne plynúť a budem počúvať, čo mi Boh povie cez rôzne meditácie. A nakoniec posledné rozjímanie bolo pre mňa odpoveďou i potvrdením toho, čo som už dlhšie prežívala vo svojom srdci, len som nemala odvahu povedať Bohu: „ Áno.“  Meditácia bola o nasledovaní Krista. Jasný dôkaz pre mňa... :-)
Prišla som domov a trvalo ešte skoro mesiac, kým som sa vzchopila k odpovedi. Boh mal konečne moje „Áno“ a celú vec, ohľadom môjho odchodu z domu, zobral do svojich rúk. Ako však povedať našim o mojom odchode z domu? Stalo sa, že list o rozviazaní pracovného pomeru (po skončení školy som pracovala 9 mesiacov ako servírka v liečebnom dome Ozón v Bardejovských Kúpeľoch) poštárka dala do rúk mame. Mama vytušila, čo je vo veci. Správa, že chcem o týždeň byť už v Báči, bola pre celú rodinu šokujúca. Rodičia mi pomohli povybavovať veci, ktoré som ešte potrebovala a o týždeň so mnou cestovali do Báču k sestrám Inštitútu Preblahoslavenej Panny Márie (IBMV), od roku 2003 Congregatio Jesu (CJ). Mala som vtedy 19 rokov.

Myslím, že aj moji dvaja súrodenci rozmýšľali nad duchovným povolaním. Sestra bola na jednej obnove na Velehrade pri rehoľných sestričkách a brat často chodieval k saleziánom. Oni spoznali, že ich nasmerovaním k Cieľu je manželstvo.
Je veľa ciest k Bohu a jednu z nich si vyberáme. Na tejto našej osobnej ceste môžme dôjsť k šťastiu a k plnosti života, ku ktorej sme pozvaní. Ježiš „prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10,10b).

Som vďačná Bohu, že môžem v plnej miere zažívať to, čo som videla na sestrách a čo ma na nich oslovovalo - radosť i naplnenie života.

Ktovie, akým smerom by sa uberal môj život, keby som sa dostala bližšie k tancu...
Jedno však viem, že mám toho najlepšieho Tanečníka :-), ktorý ma učí správnym krokom a pomáha mi, aby som sa „pretancovala“ až do neba.

 

Sr. Archanjela, CJ