Pastorácia povolaní na Slovensku

Všetky svedectvá povolaných

Omnia cum tempore...
Hľadanie krásy bielych sestier
Cesta môjho povolania
Slušnosť káže predstaviť sa
Volanie
Sestra v akcii 3
Haló, kto je tam?
Moje tety - sestričky
Sestra Mária Loyola
Túžba
Veci medzi nebom a zemou
Klarisky existujú?
Pretancovať sa až do neba
Nespokojné je moje srdce, kým...
Nie je to o mne...
V tichu jednej noci
Posledný prst
Dotyk Boha
Orechová spálňa
A v čase tohto nepokoja...

Sleduj novinky pastorácie povolaní

 

 

 

 

Návštevníci našej stránky

Dnes:196
Tento týždeň:1008

Práve je tu on-line 31 návštevníkov a nik z nášho tímu.



Klarisky existujú?

Vyrastala som ako dieťa komunistického režimu. Tajne pokrstená, ale ateistka, som do svojich dvanástich rokov vychutnávala všetky privilégiá, ktoré deťom režim ponúkal: letné tábory, školské súťaže, spoločenské akcie, možnosť rozvíjať svoje talenty a dary spolu s inými deťmi bez rozdielov – v rovnošate či v modrých teplákoch... Možnože už toto bola Božia škola pre moje neskoršie povolanie do klauzúrneho spoločenstva sestier klarisiek :-). Ale pekne poporiadku...

Krátko po Nežnej revolúcii som vďaka usilovnému hľadaniu a premýšľaniu o viere mojej mamy dostala i ja dar viery. V nasledujúcom období som objavovala jej zázračný svet – a spoznala som Ježiša, ktorého som i po prvýkrát prijala. Odvtedy som našla môjho najlepšieho priateľa, niekoho, komu môžem všetko povedať, niekoho, kto ma pozná a miluje. Ježiš si dobyl moje srdce.

V tomto čase sa zrodili vo mne dva životné sny: túžila som sa stať flautistkou alebo rehoľníčkou. Čo z toho je Božia vôľa? Začalo sa pre mňa veľmi náročné obdobie hľadania, úsilia a práce. Začala som sa pripravovať na prijímačky na Konzervatórium a napísala som ružovým sestrám do Steylu, o ktorých som sa „náhodou“ dozvedela z jedného časopisu položeného na stolíku pri východe z kostola.

Prečo klauzúrny rád? Túžba byť s Ježišom čo najintenzívnejšie bola asi hlavná príčina. Ale necítila som sa hodná takéhoto povolania! Niektoré kostoly boli cez deň otvorené len po mrežu, ktorá bola zabudovaná vo vstupnej časti kostola. Ja som si želala byť na tej druhej strane mreže... A večer po svätej omši, keď sa objavil kostolník s kľúčmi, túžila som zostať vo vnútri – tam, kde zostal sám Boh. Predstavila som si jeho samotu v prázdnom kostole a túžila som patriť k ľuďom, ktorí túto jeho samotu a jeho túžbu po láske ľudí tíšia... Aké veľkolepé a krásne mi prišlo toto povolanie!

Počas mojich objaviteľských rokov na začiatku mojej viery som sa zoznámila s mnohými svätými, ktorí mi boli ako najlepší priatelia – odpovedali mi na mnohé otázky a kládli mi svojimi životmi nové. Najviac ma oslovil sv. František svojou jednoduchosťou. Od neho bol už len krôčik ku sv. Kláre. Čítajúc jej listy sv. Anežke som bola ohromená: ona popisovala presne to, v čo som ja dúfala - žila vzťah s Ježišom, ako som si ho predstavovala ja. Ale zosmutnela som: klarisky predsa zrušil cisár Jozef II.!

Boh vedie po prekvapivých chodníčkoch – aj bez internetu. Zaujímavé, že práve vďaka mojej animátorskej činnosti u saleziánov som sa dostala do kontaktu so sestrami klariskami. Jedna dievčina v mojom birmovaneckom stretku sa mi raz zverila o svojich myšlienkach na rehoľné povolanie. Dostala som odvahu zveriť jej i moje tajomstvo a moju obavu, že klarisky už neexistujú, na čo mi spontánne odpovedala: „Ale áno, existujú. Poznám jednu sestru františkánku, čo má na ne kontakt.“

Hľadanie môjho povolania nebolo vôbec jednoduché. Nemala som predstavu, ako žijú sestry dnes. Internet sa práve len začal na Slovensku rozširovať a neexistovali ani domovské stránky spoločenstiev, ani pastorácia povolaní. Ale vždy znova som zažívala väčšie či menšie zázraky, ktoré mi boli uisťovacími ukazovateľmi a smerovkami na mojej ceste. Postupne som začala veriť, že som na správnej stope a že stať sa klariskou je moje povolanie. Pomaly začala prevažovať aj odvaha urobiť konkrétne kroky nad mojím presvedčením, že som tohto povolania nehodná.

Nasledovali návštevy u sestier, dokončenie mojej školy a čakanie na ten správny čas pre vstup. Akosi sa v tom čase všetko okolo mňa zintenzívňovalo. Modlitba, prežívanie okamihov, vzťahy... a hlavne túžba. Až som raz vedela: "Teraz, alebo nikdy!" A bola som prijatá...

Som v kláštore od roku 2001. Vstupom sa začalo doteraz najťažšie obdobie môjho života. Prežívala som veľké pochybnosti. Vstup bol jasný, ale – zostať po celý život? – to bola iná otázka. Nechala som si na ňu 9 rokov času a postupne sa vyjasňovala. V časoch najväčších úzkostí, v časoch najtemnejších slepých uličiek som vždy v bode, keď som nevedela ako ďalej, keď som došla na koniec svojich síl, pocítila Ježišovu pomoc – a vôľu. On za mňa bojoval, keď som ja nevládala. A to mi dokázalo, že to nebol môj výmysel, ale jeho vôľa. Ježiš ma chce ako sestru klarisku. A ja môžem len spolu so sv. Klárou povedať:  
„Medzi dobrodeniami, ktoré sme od nášho štedrého darcu, Otca milosrdenstva, prijali a každodenne prijímame a za ktoré slávnemu Otcovi máme osobitne ďakovať, je aj naše povolanie. A čím je ono dokonalejšie a vzácnejšie, o to viac sme mu zaviazané vďačnosťou." 


Sr. Veronika Karaffová, Kláštor klarisiek Paderborn
www.klarisky-paderborn.de

 

 

  • g
  • h
  • e
  • f