Sestra Mária Loyola

13. december 2012

Rehoľná sestra M. Loyola z kongregácie Sestier Služobníčok NMP sa dožila 50. jubilea rehoľných sľubov. Pri svätej omši dňa 15.10.2012, sme spolu s ňou ďakovali za dar jej povolania. O svojom povolaní a pôsobení v reholi nám porozprávala v príjemnom rozhovore.



Ako to bolo s Vaším vstupom do rehole?

V našej dedine pôsobili sestry Služobníčky Panny Márie Nepoškvrnene Počatej. Dlho som rozmýšľala o vstupe do tejto rehole, ale nevedela som, či mám na to povolanie. Potom som sa zúčastnila duchovných cvičení, ktoré sa konali v provinciálnom dome v Katowiciach. Tie boli pre mňa zlomové, tam som sa rozhodla, že naisto vstúpim do rehole.

Ako to prijala Vaša rodina?

Rodičia neboli veľmi nadšení, nechceli ma pustiť, najmä otec. Keď odišiel do práce, zbalila som si věci a odišla som. Najprv to znášali ťažko, ale potom sa s tým zmierili a boli radi, že som sa tak rozhodla.

Kde všade ste pôsobili ako rehoľná sestra?

Po vstupe do rehole, v Katowiciach - Panewnikach, keď som mala 19 rokov, absolvovala som zdravotnú školu. Štúdium trvalo dva roky. Po ukončení tejto školy 31.8. 1960 som sa stala novickou a 15.10. 1961 som zložila prvé sľuby. Pracovala som ako terénna zdravotná sestra, aj ako vrátnička v kláštore. Ľudia prichádzali aj na vrátnicu s prosbou pichnúť injekciu, ošetriť...Neskôr som pracovala v nemocnici na infekčnom oddelení, v roku 1980 som nastúpila do detského domova v Dzierżoniowie. Tam som pracovala päť rokov ako vychovávateľka a potom ako učiteľka v materskej škole v Pawłowicach.

Zdravotná sestra, vychovávateľka v domove, učiteľka v MŠ... Ktoré povolanie Vás najviac napĺňalo?

Mala som rada prácu v nemocnici, aj prácu s deťmi. Najviac ma však napĺňala práca v detskom domove. Boli tam deti od narodenia, do šiestich rokov. Nahrádzali sme im mamy.

Aká bola Vaša ďalšia cesta, až do Svitu?

Pôsobila som ešte ako predstavená sestier v kláštore v meste Wroclaw a v Miasteczku Ślaskim. Do Svitu som prišla v roku 2000.

Nemali ste obavy pred príchodom na Slovensko?

Ani nie. Nemala som strach. Na Slovensku, vo Svite sa mi veľmi páči. Je tu pekné prostredie, blízko sú Vysoké Tatry. Tiež som šťastná, že tu máme kaplnku, kde sa môžem modliť a rozjímať. Nemám problém ani dorozumieť sa s ľuďmi. Sú ku mne láskaví, úprimní a otvorení. Milo si spomínam na Pána farára Petruša ktorý nás svojím humorom vedel vždy rozveseliť. Tiež dobré spomienky mám aj na pána Petruščáka. Totiž nebohý pán Petruščák, pán Paučík a ja sme jeden ročník narodenia. Pán Paučík zvykol s úsmevom na tvári hovoriť: My sme tu také piliere, my tu držíme tento kostol, bez nás by to nebolo ono... :)

Mali ste aj ťažké obdobia vo svojej službe? Predsa, komunistické časy neboli naklonené veriacim, reholiam, kňazom...

V Poľsku to nebolo také, ako na Slovensku. Ja som sa nestretla s nijakými prekážkami, ťažkosťami kvôli viere a môjmu povolaniu. Nepociťovala som žiaden tlak komunistického režimu. Čo sa týka ťažkých chvíľ, tie som mala skôr v rodinnom živote. Určite najväčšou bolesťou pre mňa je zmiznutie vnučky mojej sestry. Volala sa Anička. Keď mala desať rokov, cestou zo školy domov ju uniesli. Nikdy viac sme ju nevideli. Odvtedy prešlo už 16 rokov. Dodnes sa za ňu modlím a prosím aj vás, spomeňte si na ňu niekedy vo svojich modlitbách. Sú rôzne ťažkosti, ktoré musí človek prekonať a zmieriť sa s nimi. S vierou to ide ľahšie.

A čo by ste si priali do ďalšieho života?

Ľudia si väčšinou prajú zdravie. Áno, je veľmi dôležité. Pre mňa je však najdôležitejšie to, aby som vo všetkom plnila Božiu vôľu. Čo mi Pán Boh pošle, to prijmem.


Sestričke Loyole na ďalšej ceste zasväteného života vyprosujeme Božie požehnanie a silu, aby sa v jej živote naplnili slová Zakladateľa kongregácie blahoslaveného Edmunda Bojanowského, ktorý povedal:

"Každá dobrá duša je ako tá svieca, ktorá sa sama spaľuje a iným svieti."


Za rozhovor ďakuje: Andrea Zalešíková

Warning: No images in specified directory. Please check the directoy!

Debug: specified directory - http://povolania.kbs.sk/images/stories/users/celina/loyola