Pastorácia povolaní na Slovensku

Všetky svedectvá povolaných

Omnia cum tempore...
Hľadanie krásy bielych sestier
Cesta môjho povolania
Slušnosť káže predstaviť sa
Volanie
Sestra v akcii 3
Haló, kto je tam?
Moje tety - sestričky
Sestra Mária Loyola
Túžba
Veci medzi nebom a zemou
Klarisky existujú?
Pretancovať sa až do neba
Nespokojné je moje srdce, kým...
Nie je to o mne...
V tichu jednej noci
Posledný prst
Dotyk Boha
Orechová spálňa
A v čase tohto nepokoja...

Sleduj novinky pastorácie povolaní

 

 

 

 

Návštevníci našej stránky

Dnes:77
Tento týždeň:631

Práve je tu on-line 63 návštevníkov a nik z nášho tímu.



Moje tety - sestričky

„Odmalička som túžil byť rehoľníkom :-). Oslovili ma dobré príklady zasväteného života v našej rodine – moje dve tety.“  Brat Fidencius patrí k najmladším členom rehole Milosrdných bratov na Slovensku. A jeho cesta k nim prekvapivo viedla cez inú rehoľu. Po rehoľnom povolaní však, ako priznáva, túžil odmalička a tvrdí, že mu ho vymodlili aj jeho tety – rehoľné sestry.

„Keď som mal 4 roky – to bolo ešte počas komunizmu - chodili sme s rodičmi do Kláštora pod Znievom, kde mali sestry spasiteľky svoju komunitu. Pre mňa bolo veľmi povzbudzujúce, keď som videl 120 sestier, ktoré zasvätili svoj život Bohu, a hoci veľa trpeli, oslovila ma ich odovzdanosť Bohu vo všetkom. Povzbudil ma ich príklad a vždy som si hovoril, že keď raz budem veľký, stanem sa rehoľníkom. Aj mojej mame som o tom povedal.

 V roku 1998 som zmaturoval na strednej zdravotníckej škole a hneď dva mesiace po maturite som vstúpil do rehole kamiliánov v Kremnici. Tu som si vykonal postulát, aj ročný noviciát. O nejaký čas nato však bola rehoľa na Slovensku oficiálne zrušená a bratia sa vrátili do provincie v Poľsku. Ja som v tom čase nastúpil na základnú vojenskú službu. Rok som slúžil v Humennom a potom päť rokov som pracoval v Charitnom domove v Kremnici pri chorých a umierajúcich. Boli tam väčšinou pacienti so sklerózou multiplex. V mojom srdci však stále bola túžba zasvätiť sa Bohu“, pokračuje v spomienkach a vráti sa ešte k obdobiu, keď mal trinásť rokov, lebo vtedy sa udialo v jeho živote niečo dôležité, čo bolo jeho prvým dotykom s milosrdnými bratmi.
 
„Keď som mal 13 rokov, objavil som v Katolíckych novinách prvýkrát pozvanie od frátra Fabiána Mačeja: ´Ak cítiš povolanie, príď medzi Milosrdných bratov´. Vtedy ešte z detskej nerozvážnosti som napísal list s odpoveďou: áno, chcem sa stať milosrdným bratom. O týždeň mi prišla odpoveď: „Si srdečne pozvaný, môžeš prísť k nám do Bratislavy.“ Zľakol som sa, list som ani len rodičom neukázal a viac som sa neozval. Po pol roku som dostal druhýkrát odpoveď od frátra Mačeja: „Čo sa s tebou stalo? Prečo neodpovedáš?“ No už som nereagoval. Mal som trinásť rokov. Do dnešného dňa mám tie listy odložené, uchovávam si ich ako veľmi cennú pamiatku,“ hovorí brat Fidencius. Na vstup k milosrdným bratom čakal až do r. 2006. „Vtedy prišla tá pravá chvíľa, skontaktoval som sa telefonicky s bratom Richardom, dohodol som si pobyt, a cítil som sa tam tak dobre, že sa mi nechcelo už po týždni odísť,“ usmeje sa brat Fidencius.

Mnohí ľudia majú problém na prvýkrát si zapamätať jeho nezvyčajné meno. K jeho pôvodu dopĺňa: „Moje rehoľné meno je odvodené z latinčiny, fides v latinčine znamená viera. Keď som prišiel prvýkrát do rehole, do bratislavskej komunity bratov, brat Richard ma zaviedol do krypty pod kostolom v Bratislave, kde odpočívajú štyria milosrdní bratia, ktorí prežili komunizmus: brat Fabián Mačej, náš prvý viceprovinciál a bratia Rudolf Benc, Jozef Pluta a Fidencius Kotlár. Priznám sa, keď som prvýkrát v krypte zbadal meno Fidencius Kotlár, tak som si povedal, že keď sa raz stanem milosrdným bratom, chcem nosiť toto meno. Oslovilo ma. Brat Riško mi potom vyrozprával, ako bratia vo vernosti povolaniu štyridsať rokov čakali, kým sa neskončí komunizmus. Dúfali, že sa raz budú môcť opäť vrátiť do našej nemocnice a pokračovať v charizme, ktorú komunisti v r. 1950 násilne prerušili. Bohužiaľ, ja som osobne už týchto statočných rehoľníkov nezažil.“

Nie nadarmo sa hovorí, že Božie cesty sú nevyspytateľné. Na začiatku rehoľného života brata Fidencia stojí silný príklad a modlitby jeho tiet. Potvrdzujú, že stále platí pravidlo: slová povzbudzujú, ale príklady priťahujú.  „ Zasiahlo ma silné svedectvo rehoľného života mojich tiet. Kedysi som navštevoval aj komunitu sestier vincentiek v Košiciach a moja zosnulá teta Kasiana mi hovorievala: „Peter, ja sa za teba denne modlím, zasväť svoj život Bohu.“ Ona si všimla, že kým som bol doma, nehľadal som si ženu, ani som veľmi nerozmýšľal nad manželstvom. Preto ma  nabádala: „Vyber si, čo chceš v živote robiť. Či chceš zostať slobodný alebo je tu možnosť zasvätiť svoj život Bohu.“

Myslím si, že aj jej modlitby mi dopomohli k povolaniu,“ dodáva na záver 32-ročný brat, ktorý sa netají tým, že práve služba medzi chorými v nemocnici ho najviac napĺňa. A rád cituje slová Matky Terezy - známej misionárky lásky, že: ´ pravá láska musí bolieť´.

Nuž, čo teda vyváži silu a príklad dobrého svedectva, ktoré „povoláva“ k nasledovaniu a cez ktoré volá sám Pán?

  • 3_kaplnka_v_bratislavskom_klastore_milosrd.bratov
  • 5_starostlivost_o_chorych
  • 1_kostol_a_klastor_milosrnych_bratov_v_ba
  • 6_bol_som_hladny_a_dali_ste_mi_jest...