Pastorácia povolaní na Slovensku

Všetky svedectvá povolaných

Omnia cum tempore...
Hľadanie krásy bielych sestier
Cesta môjho povolania
Slušnosť káže predstaviť sa
Volanie
Sestra v akcii 3
Haló, kto je tam?
Moje tety - sestričky
Sestra Mária Loyola
Túžba
Veci medzi nebom a zemou
Klarisky existujú?
Pretancovať sa až do neba
Nespokojné je moje srdce, kým...
Nie je to o mne...
V tichu jednej noci
Posledný prst
Dotyk Boha
Orechová spálňa
A v čase tohto nepokoja...

Sleduj novinky pastorácie povolaní

 

 

 

 

Návštevníci našej stránky

Dnes:77
Tento týždeň:631

Práve je tu on-line 66 návštevníkov a nik z nášho tímu.

 Warning: copy(): php_network_getaddresses: getaddrinfo failed: Name or service not known in /data/www/povolania.kbs.sk/public_html/plugins/content/mavikthumbnails/mavikthumbnails.php on line 668 Warning: copy(http://povolania.kbs.skimages/stories/users/celina/na_velehrade.jpg): failed to open stream: php_network_getaddresses: getaddrinfo failed: Name or service not known in /data/www/povolania.kbs.sk/public_html/plugins/content/mavikthumbnails/mavikthumbnails.php on line 668 

Cesta môjho povolania

sestra VojtěchaBol raz jeden malý domček a v ňom niekoľko ovečiek... Tak nejako by sa dala opísať rodina, v ktorej som vyrastala spolu s rodičmi a piatimi súrodencami (2 bratia a 3 sestry). Narodila som sa v tradičnej kresťanskej rodine. Chodili sme do kostola, ale keďže bola totalita, neboli až také možnosti rozvíjať nejaké kresťanské aktivity. Vďaka rodičom som bola pokrstená a mohla som chodiť na náboženstvo a pristúpiť k prvému svätému prijímaniu.

Potom prišli deväťdesiate roky a nastala náboženská sloboda. Práve som vstúpila do obdobia dospievania a pripravovala som sa na birmovku. Vďaka tejto sviatosti sa u mňa prebudila i túžba po hlbšom duchovnom živote. Z prípravy na birmovanie mi v pamäti utkvela myšlienka: „Skrze sviatosť birmovania je do nás vložené semienko a je na nás, ako budeme spolupracovať s Božou milosťou: či to semienko budeme zalievať, aby z neho vyrástol strom a prinášal plody alebo ho necháme uschnúť." Bola to pre mňa výzva urobiť život plodným.

Tak, ako každé mladé dievča, túžila som sa vydať a mať veľa detí. Ale nechcela som si vziať len tak hocikoho :-) Môj vysnívaný budúci manžel mal byť veriaci, mal chodiť do kostola a k sviatostiam... A práve počas prípravy na birmovku nám bolo odporúčané modliť sa za svojho budúceho manžela. Tak som to vzala vážne a poctivo. Začala som sa každý deň modliť modlitbu za povolania, ktorú som našla v Jednotnom katolíckom spevníku.

Ísť do kláštora u mňa teda nepripadalo do úvahy. Myslela som si totiž, že už ani žiadne rehoľné sestry neexistujú, že sú iba vo filmoch - ešte som sa totiž so živou rehoľníčkou nestretla. Videla som ich fakt len vo filme. 

Až raz, keď sme išli z farnosti na Svätú horu na púť - čuduj sa svete! Prvýkrát na vlastné oči som uvidela živú sestričku. Ale že by som sa chcela stať niekým takým, to v žiadnom prípade! V srdci som však žasla a obdivovala tieto zasvätené osoby, pretože ony môžu byť naozaj najšťastnejšie, veď sú stále so svojím Bohom, ktorého milujú, nech sú kdekoľvek. Mňa to ale nepriviedlo k tomu, aby som zmenila smer cesty... 

Pri tomto stretnutí sa ma sestrička spýtala, odkiaľ som a kde chodím do školy alebo pracujem, a keď som jej povedala, že som krajčírka, hneď zajasala a hovorí: „Teba by sme tu potrebovali." Preto som sľúbila prísť na dva týždne cez prázdniny. A tak začalo moje putovanie k sestričkám...

Keď som sa opäť ocitla na Svätej hore, ujala sa ma sestrička Margita, ktorá rozbiehala mariánsku družinu (dnes je to Združenie mariánskej mládeže) a v srdci mala túžbu, aby sa čo najviac mladých ľudí zasvätilo Panne Márii. Tak mi to popísala, že som nemohla povedať nie. Veď zveriť svoj život pod ochranu Panny Márie je len pre dobro človeka. A okrem iného mi tiež povedala: „Pannu Máriu máš určite rada, ale to neznamená, že musíš ísť do kláštora. Potrebujeme i dobré rodiny..." Hneď prvý večer som bola prijatá za čakateľku a na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie 8. decembra som sa Panne Márii zasvätila. Verím, že mi pomáhala pri mojom hľadaní a rozhodovaní, veď mi bola veľkou pomocnicou a ochrankyňou - a verím, že ňou stále je. 

Šitia bolo dosť, a tak moje putovanie na Svätú horu bolo stále častejšie. Raz sa stalo, že mi padol do oka jeden z miništrantov, ten vysnívaný a pravý: miništroval, pristupoval k sviatostiam... proste ideálny. No a ako to už v živote býva, spriatelili sme sa. Ja som to brala vážne, predstavovala som si, že mi ho Pán poslal do cesty raz a navždy. Ale Pán mal iné plány, o ktorých som ja nemala ani tušenia. Po nejakom čase sa ukázalo, že moja známosť nie je až taká ideálna. Niečo sa muselo stať, môj vysnívaný budúci manžel prestával chodiť miništrovať a dokonca i k sviatostiam, a to ma začalo trápiť. Hovorila som si: „Pane, tak ako to vidíš ty? Ty vieš, že ho mám úprimne rada, myslím to čestne. Ak máš iný plán, tak mi pomôž od neho oslobodiť svoje srdce, nech dokážem tento náš vzťah prežívať len ako kamarátsky, v slobode srdca." A Pán mi pomohol, bola to naozaj jeho milosť, sama by som toho nebola schopná. S odstupom času som si uvedomila, že to bolo práve v deň, kedy slávime sviatok nášho zakladateľa - svätého Vincenta de Paul (27.9.). Jeho príhovor mi určite pomohol, že som svoj život mohla nanovo prežívať v úplnej slobode a otvorenosti pre Boží plán. 

Kráčala som ďalej svojou cestou a začal vo mne ďalší boj a hľadanie. Už som sa začala i pýtať: „A čo, keď ma Pán volá k nasledovaniu? Ale to som predsa pôvodne vôbec nezamýšľala." Ja síce nie, ale Pán áno. On ale nikoho nenúti násilím, on trpezlivo vyčkáva a neustále nám vychádza v ústrety. 

A v tomto čase môjho hľadania mi prišiel na pomoc obraz Zvestovania Panny Márie, keď som si uvedomila, že i ona mala iný plán - opačný od môjho - ona sa chcela zasvätiť Pánovi a slúžiť mu v chráme, ale prišiel anjel a ten jej povedal: „Budeš matkou." Ďalej ten príbeh poznáme. Mária povedala: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova." (Lk 1, 38). Začala som to mať jasnejšie, ale bilo sa to vo mne snáď ešte viac. V modlitbe som začala prosiť Pána, nech mi teda dá poznať, kde ma chce mať. S vytrvalosťou v modlitbe prišla i odpoveď. Bolo to v našom farskom kostole pri jednej svätej omši, keď sa práve čítalo evanjelium o povolaní apoštolov. Náš duchovný otec horlivo kázal o povolaní ku kňazstvu a okrem iného povedal s ľútosťou v srdci: „Všetci sa dnes chcú len vydávať, a tak málo je tých, ktorí chcú svoj život obetovať Pánovi." Tieto slová boli pre mňa odpoveďou na všetky moje otázky, tu padlo moje rozhodné „áno". Práve tento okamih sa mi vryl hlboko do srdca a už toľkokrát v živote mi bol posilou a uistením, že som na správnej ceste...

Na VelehradeTeda túto istotu som už mala. Ale kde, v akom ráde, kongregácii alebo ako sa to všetko nazýva? To bola ďalšia cesta môjho boja a hľadania. Bola som rozhodnutá, že vincentkou sa stať nechcem - dodnes neviem prečo, ale práve tou ma Pán chcel mať. Ako to dokázal? Bez násilia. Jednoducho, pravdivé sú slová: „Bohu nič nie je nemožné." (Lk 1, 37)

Urobila som si plán. Cez leto som mala dva týždne dovolenky, tak som si rozvrhla, ktoré sestričky kde navštívim. Práve mi prišla do rúk kniha, v ktorej sú všetky rehole a kongregácie u nás v Čechách a pri každej bol obrázok s habitom. To ma zaujímalo, asi preto, že som vyučená krajčírka, prezerala som si habity, ktorý by mohol byť najkrajší. Dnes sa nad tým musím pousmiať a myslím si, že i Pán sa nad tým usmieval a nechal ma tak, nech si kľudne vyberiem :-) On už mal aj tak svoj plán. Nakoniec k mojej plánovanej okružnej ceste po kláštoroch nedošlo. Prečo? Pretože sa mi to v hlave zrazu vyjasnilo a Pán to všetko zariadil inak... Bola som opäť cez víkend na Svätej hore. Páter Břicháček išiel do jednej farnosti spovedať a tak nás vzal so sebou. Išla ešte jedna brigádnička Janka zo Slovenska (dnes už tiež sestrička) jeden bohoslovec z Poľska (redemptorista, nazvime ho napríklad Mirek) no a ja. Keď sme dorazili na miesto, bol ešte čas, pretože páter išiel spovedať a svätá omša bola až neskôr. Šli sme sa teda prejsť po okolí. Snažili sme sa medzi sebou komunikovať: ja Češka, Mirek Poliak a Janka Slovenka. Ona rozumela najlepšie, pretože pochádza z Oravy a ich nárečie je podobné poľštine. Oni dvaja sú vlastne „spolupáchatelia“ môjho rozhodnutia ísť k vincentkám. Ako? Jednoducho. Pán totiž niekedy používa úplne jednoduché veci, aby nám niečo povedal a aby to bolo i humornejšie. Pomätie nám napríklad jazyky, aby sme si i niečo domysleli po svojom. Mirek sa ma opýtal, či som kandidátka a u ktorých sestričiek. Ja som mu v domnení, že sa pýta, u ktorých sestričiek som na brigáde, pohotovo odpovedala: „no predsa u vincentiek!" Obaja sa len pousmiali a Janka sa ma potom spýtala, či som mu rozumela, na čo sa ma pýtal. Všetko som jej zopakovala, ako som tomu ja rozumela, a ona ma vyviedla z omylu, že som mu odpovedala na inú otázku. Tento okamih som vnímala ako odpoveď Boha, že sa mám stať vincentkou - veď som to sama vyslovila svojimi ústami. Od tej chvíle som už nepremýšľala nad inými sestričkami.

Môžem povedať, že som šťastná, i keď to všetko dopadlo inak, ako som si ja sama predstavovala a naplánovala. Ale Pán chce pre každého vždy len to najlepšie. To my sme často tými, čo kľučkujú a chcú koľkokrát všetko po svojom. Boží plán je ten najrozumnejší a najlepší.

Nakoniec i moja modlitba za správnu voľbu manžela bola vyslyšaná. Ježiš je tým najlepším manželom. Nebojte sa ju modliť. Nedopadne to vždy takto :-) U každého je to inak, jednoducho tak, ako je to v Božom pláne...

Každá životná cesta so sebou nesie ťažké i radostné chvíle. Keď sa snažíme všetko prežívať v slobode Božích detí, stáva sa tak naše putovanie jasnejšie a plodnejšie.

sestra Vojtěcha, dcéra kresťanskej lásky

 

Boh nikdy nevolá k dielu, ku ktorému by nedal potrebné milosti. 

 (sv. Vincent de Paul)