Pastorácia povolaní na Slovensku

Všetky svedectvá povolaných

Omnia cum tempore...
Hľadanie krásy bielych sestier
Cesta môjho povolania
Slušnosť káže predstaviť sa
Volanie
Sestra v akcii 3
Haló, kto je tam?
Moje tety - sestričky
Sestra Mária Loyola
Túžba
Veci medzi nebom a zemou
Klarisky existujú?
Pretancovať sa až do neba
Nespokojné je moje srdce, kým...
Nie je to o mne...
V tichu jednej noci
Posledný prst
Dotyk Boha
Orechová spálňa
A v čase tohto nepokoja...

Sleduj novinky pastorácie povolaní

 

 

 

 

Návštevníci našej stránky

Dnes:93
Tento týždeň:555

Práve je tu on-line 42 návštevníkov a nik z nášho tímu.



Omnia cum tempore...

aleboŽe by profilovka? - jedna z prvých fotiek, ktoré mám z môjho pastoračného pôsobiska v Lagunilli. Stojím pred jednou z najskvelejších prírodných krás aké mi bolo dopriate. Pred termálnymi vodopádmi a jaskyňami s touto teplou vodou (30°C), v ktorých je povolené kúpanie.

Ako sa zo mňa stal iný, ten istý človek 

 

Kto z ľudí si ešte nikdy nepovedal, že by sa chcel v niečom zmeniť? V niečom zlepšiť? 

Rodíme sa krásni, ale postupom času, napríklad v takej puberte, nabaľujeme na seba množstvo neduhov (zlozvykov), ktorých sa ťažko zbavujeme, pretože niektoré sú veľmi príjemné a na prvý kuk neškodné...

 

Tí, čo ma poznajú, mi hádam ani neuveria, ale JA sám som nazbieral peknú hŕstku neduhov. Nebolo to však na mne vždy vidno. Nie preto, že by boli nejaké priehľadné a nenápadné, a preto ich nik nevidel, nie. Len boli práve „IN“. Moje neduhy boli takzvané „civilizačné“ alebo „módne“. Jednoducho boli v kurze. V čase, keď som sa v nich najviac vyžíval, to nebolo nič zvláštne, pretože aj INÍ sa tak správali, aj INÍ tak hrešili, etc... Stačí sa pohybovať v skupinke Vám podobných a nikdy sa nemusíte dozvedieť pravdu o sebe.

Skôr, či neskôr, či nikdy, si ktosi „IN“-ý položí existenčné otázky: Aký to má všetko zmysel? Aký som človek? Nemal by som niečo zmeniť – zlepšiť? Ako vidím seba samého o pár rokov? A kde??? 

Položenie si týchto otázok v momente, keď nie ste pod vplyvom alkoholu alebo aspoň jemne zhúlení, môže byť nebezpečné. Hrozí, že sa nad tým vážne zamyslíte.

Ku mne sa dostavila potreba položiť si tieto otázky krátko po prijatí na FF KU (filozofická fakulta katolíckej univerzity), ale odozva, respektíve odpovede nechali na seba hodnú chvíľu čakať. Keď som dlho nenašiel žiadnu odpoveď, usúdil som, že nemajú odkiaľ prísť. Nezvážil som možnosti, ako napr.: že odpovede chodili, len som nevnímal alebo, že som ich možno nehľadal na správnych miestach...

„IN“  však bola aj iná vec. Brať život tak, ako je. Užívať si ho a vytvoriť si v prípade potreby Boha pre seba. Teda, ak je človek veriaci, potrebuje Ho k životu, ale bez „zbytočných“ komplikácií akými sú Cirkev, kostol a enklávy veriacich, ktorí vždy vedia lepšie, čo by som mal robiť - ako ja. Akosi nevedomky som sa stal stúpencom New Age, aj keď som nikdy úplne nepochopil, o čo im ide (a možno práve o to v tom ide)... 

Mať však Boha len sám pre seba, ktorý na mne nič nesúdi a je len do počtu, sa veľmi preceňuje. Človek si myslí, aký je úžasný, že má vlastný ekvivalent viery a pritom si ani neuvedomuje, akým tuctovým sa stal. Veď „vlastného boha“ má azda každý „svojím spôsobom“ veriaci a ani neviem koľko ľudí bez vyznania sa prikláňa k tejto schéme „boha do vrecka“. Tak čo je na tom také výnimočné? Popravde: nič. Ale je to jednoduchšie a to je často rozhodujúce v hľadaní „správnej“ cesty. 

A tak i ja som si pekne uchlipkával zo života lyžicu po lyžici. Načieral som do života ako do taniera a ľahostajne som ho prejedal. Bol som... ako to povedať? Najlepšie to asi vystihnem parafrázou citátu, ktorý ma zaujal na smečkárskom blogu Ďura Drobného:  Bol som až nepochopiteľne ľahostajný k svojej ľahostajnosti. 

A ako sa to prejavovalo? Teda poviem vám, odhaliť to nebolo vôbec ľahké. Pretože keď vám je niečo ľahostajné, tak sa to zväčša prejaví apatiou, totálnym alebo skoro totálnym nezáujmom o vec. Ale ja som mal vždy plné ústa slov a aspoň kúsok prstu vo všetkom, čo sa okolo mňa dialo. Lenže ja som sa do všetkého zapájal iba preto, že ma nič nezaujímalo. Poviete si, divná logika. No keď sa nad tým lepšie zamyslíte, tak i Gahér by mi ju závidel (kto nevie kto to je, nech si to vygúgli...).

Keďže som sa o nič skutočne nezaujímal, ušetril som si množstvo energie, ktorú by som v prípade skutočného záujmu a zainteresovania sa do problematiky vyplytval. A preto, že som sa všade obsmŕdal, plynuli z toho všakovaké výhody. (No a takto som túto ušetrenú energiu preventívne  uschoval vo svojich tukových vankúšikoch, dokonca by sme mohli hovoriť o tukových perinách.)

Lenže po čase vás začne i táto ľahostajnosť k ľahostajnosti poriadne nudiť. A vtedy to začalo byť skutočne vážne. Dohnalo ma to až k extrému. Ja „polovlažný katolík“, praktizujúci vieru pred skúškovým a pri tipovaní, som sa zo samej nudy nudovitej rozhodol prežiť pár dní  - konkrétne Veľkú noc - s mladými kresťanmi v Dome Matky Božej v Nitre, kde - ako by to nestačilo - sídli rehoľa „verbistov“ (pozri www.svd.sk). 

Téda. A to bolo čosi. Čosi iné. Žiadny zhon, zbytočné slová povedané len preto, aby reč nestála. Bol tam taký pokoj, až ma šlo rozhodiť z mojej vnútornej aktivity a čulosti. Akoby ma niekto prebral „otcovským“ prepleskom z fádneho sna do života.

Dalo by sa povedať, že tá zmena, o ktorej som sa rozhodol napísať, začala práve tu. Na tomto mieste. V Nitre na Kalvárii, počas Veľkej noci v roku 2006.

  • Noviciát
  • Na túre
  • Na túre
  • Ja a Chalma

 

A čo bolo ďalej?

Nuž, túto Veľkú noc v roku 2006 si pamätám, ako by to bolo včera, ale je pre mňa ešte stále veľmi ťažké hovoriť o týchto veciach a ešte ťažie je o nich písať. Nie preto, že by som s tým mal problém, ale kvôli tomu, že neviem nájsť tie „echt“ správne slová. Ale spoznal som tam úžasných ľudí a môj predpojatý postoj k rehoľníkom a kňazom sa vďaka tomuto pobytu značne naštrbil. Zrazu mi boli i sympatický. 

Teda pár sympaťákov spomedzi Bohu zasvätených som poznal i pred tým. Na škole to boli naši kapláni v UPaC, o. Róbert a o. Jozef,  pár príma rehoľných sestier, ktoré študovali na KU v tom čase keď i ja. A keď sme už pri škole, našli sa i kňazi, ktorí nám prednášali a poviem vám, niektorých ste jednoducho nemohli nemilovať! Ale tých som bral ako odborníkov vo svojej oblasti a nie ako duchovných pastierov. Hádam zatiaľ rozumiete a nestrácate sa v tej spleti chaotického textu...

A tak som si prvý krát od čias základnej školy, keď som si predstavoval, že som Albert Schweizer, pomyslel, že by bolo úžasné byť misionárom. Túto myšlienku, nech bola pre mňa akokoľvek príťažlivá som rýchlo zavrhol. Zahádzal pochybnosťami a zaklincoval presvedčením zdravého rozumu, že Boh predsa nepovoláva ľudí ako som ja. Takých hriešnych, hoc sa občas cítia viac hriešny ako naozaj sú...  Ale Boh nehľadel na zdravý rozum. Asi si povedal, že keď som naň nehľadel ja pri robení hlúpostí, budem rozumieť reči tohto bláznovstva, ktoré ma priťahovalo slúžiť mu. Kto čítal knihu Rady skúseného diabla od C. S. Lewisa, asi presne vie, čo sa vo mne vtedy odohrávalo. Ja som na to jednoducho nemal guráž. Ešte som nedozrel, ale Bohu to neprekážalo, aby si ma postupne pripravoval na okamih, kedy budem schopný dať Mu odpoveď na jeho volanie. Pritom postupnom dozrievaní si človek uvedomí, že neexistuje nesprávna odpoveď. Každá odpoveď pre Boha, ktorá je slobodná a vychádza zo srdca je „ÁNO“. Áno životu s Bohom a pre Boha. V manželstve alebo zasvätenom živote, no hlavne s Bohom. Lenže ja som jednoducho začal o sebe pochybovať a pritom stačilo otvoriť si Písmo a nájsť správnu odpoveď. 

Pán povoláva hriešnikov, ba čo viac, povoláva ich takých, akí sú. A keď príjmu túto milosť a rozhodnú sa pre Neho, začnú sa meniť nie preto, že by museli, ale preto, že uverili. Mne to však vôbec neprišlo také jednoduché. Pochybnosti o možnom živote v akejsi reholi mali na mňa efekt, ktorý by privítal asi každý démon. Rozhodol som sa vyhýbať kostolu ešte viac ako predtým, teda v kostole som bol na Vianoce na polnočnej a ešte v prípade úmrtia v rodine. 

Možno preto, aby mi to Pán na začiatok uľahčil, a aby som toľko nad tým nehĺbal, poslal mi do cesty lásku. Úžasné dievča z dobrej rodiny, ktoré ma malo rado takého, aký som bol... Viem, že väčšina vzťahov je najmä zo začiatku idealizovaná a každý si povie, veď uvidíme o taký rok. No my sme si skutočne žili normálne, videli sme svoje chyby a vedeli sme o nich. A keď som mal pocit, že náš vzťah smeruje k spoločnej budúcnosti a možno manželstvu, prišlo akési otupenie. A tak cca po roku prišla pauza... Ale v podstate išlo o rozchod. Znášal som ho zle, no nie preto, že by ten rozchod bol niečo zlé, ale preto, že moja pýcha dostala príučku. Pomohlo mi to uvedomiť si, že žiadna náplasť, akokoľvek krásna a milá, nenahradí pocit, ktorý mi naplnil myseľ i dušu vtedy na Kalvárii. 

Ale ak by ste si mysleli, že som to pochopil tak rýchlo ako to píšem, veľmi by ste sa vo mne zmýlili. Jednak som ešte stále venoval svojmu duchovnu prekérne málo času a taktiež bolo potrebné doraziť nejako diplomovú prácu. A tak prešli i Vianoce 2007 a aj moja urazenosť na rozchod. Keď som sa po sviatkoch vrátil do školy, začal som prehrabávať materiály na diplomovku a popri tom som rozosielal životopisy do rôznych spoločností, ktoré ponúkali zamestnanie v zahraničí. Zatiaľ to jediné ma ešte od detstva nepustilo. Ísť kdesi do „Tramtárie“ a žiť tam, pracovať a možno umrieť. Nie že by som Slovensko nemal rád, len som túžil spoznať svet. A stále túžim, no nakoniec ma moja túžba odísť, hneď po škole priviedla do Nitry, čo je podstatne bližšie ako som plánoval... 

Ale nebudem predbiehať. Takže popri písaní tej diplomovky sa vynoril návrh od spolužiaka, ktorého samozrejme budem menovať (išlo o Michala Lipiaka z Klina, čo je na Orave, okres Námestovo), či by som si nechcel zopakovať Veľkú noc spred dvoch rokov na Kalvárii v Nitre.

No a ja, mysliac na svoju „kariéru“ a nedokončenú diplomovku, odmietol som jeho ponuku s tým, že nemôžem, pretože nemám dokončené svoje povinnosti. A tak čas letel až sa dostal do fázy, kedy mi bol ukradnutý, pretože ma už netlačil. Dopísal som diplomovku. Bolo to v stredu 19. marca 2008. V ten večer som zastihol i môjho menovaného spolužiaka na webe a stihol som sa mu s tým pochváliť. A po niekoľkých prehodených vetách som bol opäť v procese rozhodovania sa pre „výlet“ do Nitry na Kalváriu alebo domácu papučovú kultúru. 

Na druhý deň, ráno na zelený štvrtok, cestou autobusom, som si uvedomil, že som sa rozhodol ísť do Nitry, aby som si ujasnil niektoré vnútorné veci. Bol to zvláštny pocit šteklenia v žalúdku...

Po príchode som sa zvítal s pár ľuďmi, ktorí na Kalváriu chodia pravidelne a poznal som ich spred dvoch rokov a zoznámil som sa s ďalšími mladými, ktorí túžili prežiť Veľkú noc trochu inak.

Stíšenie sa, nejaké tie modlitby a rozjímanie. Toto ma priviedlo v kostole na Veľký piatok k pocitom, po ktorých túžia ľudia po celý život. Taký pokoj v duši, aký som pocítil, vám nedá žiadna dobre vykonaná práca, ani najlepšia pochvala. Bol to pokoj určený pre pochopenie. Cítil som sa akoby som s Bohom práve prežil celý pozemský život a ono uplynulo len niekoľko sekúnd. Keby som to mal opísať ľudsky a predsa trochu poeticky, povedal by som, že sa ma Boh dotkol. Letmo sa dotkol mojich očí a už som nedokázal vidieť svet bez jeho neprestajnej prítomnosti. Pohladil moje ústa a ja som už nikdy nechcel vysloviť nič, čo by ho urazilo. Objal ma a mňa šlo roztrhnúť od toľkej lásky, ktorou prekypuje. V ten osudný deň sa ma Boh dotkol takým mnohorakým spôsobom, že opísať to je ako opisovať krásu každej planéty v galaxii a každú galaxiu vo vesmíre. Boh sa ma dotkol, vzal moju dlaň a už ju nepustil, pretože som mu povedal, že chcem robiť to, čo bude chcieť, ísť tam, kde to bude potrebné a konať všetko, čo Ho ľuďom priblíži. A vtedy som reval jak malé decko, rád, že ma nik iný nevidí. Bol som tam len ja a práve umučený Kristus.  Dovtedy som si myslel, že najdôležitejšou vecou na svete pre človeka je život. Dnes viem, že pre človeka je najdôležitejšia spása. Keď som vyšiel z kostola, nevedel som čo robiť. Veď nasledovať Krista nebolo nič, čo by som tušil ako to činiť. Ako sa mu zasvätiť. No Boh konal v mojom živote veľmi rýchlo. O pár minút na to som sedel so sestrou Katkou, SSpS a ťahal z nej informácie ako sa dostala do rehole, čo musela urobiť, koľko to trvalo a čo jej to dáva. Rozhovor s ňou bol skvelý, ale smäd po informáciách neuhasil. V neskorých večerných hodinách som zostal v malej kuchynke na kalvárii sám s jedným verbistom. Dnes mojím spolubratom, ktorý mi opísal svoj vstup do rehole i ťažkosti, ktoré počas tých rokov zažil. A ja som sa tešil ako dieťa, ktoré práve čosi pochopilo. On, rehoľník a dnes misionár SVD na Kube, bol len obyčajný človek, ktorý robí chyby, tak, ako aj ja. Rozhodnutie dozrelo. Bože, ak mám byť tvojím misionárom, tak misionárom samotného Božieho Slova v Spoločnosti Božieho Slova. Nechcem, aby to niekto vnímal ako opovážlivosť alebo ľahkovážnosť pri rozhodovaní, ale ja som už po tých minútach prežitých v kostole Nanebovzatia Panny Márie vedel, že svoj život dávam Bohu celý. Otázkou bolo iba ako? A odpoveď prišla po niekoľkých hodinách rozhovorov a modlitieb. Tou jedinou odpoveďou pre mňa bolo i je povolanie „verbistu“. A po ujasnení si svojho vnútorného sveta, som sa rozhodol pre život, pre komunitu, pre svet. A tak v posledný deň podávania prihlášok k verbistom, som podal tú moju. Keď som v ten deň odchádzal z Kalvárie stretal som autobusy polepené reklamou na Tipos, kde sa práve točili veľké peniaze, so sloganom „Máš už podané?“. A v duchu som natešene odpovedal: „Hej, ja už mám. A už som dostal i svoju výhru.“ Nasledovalo viacero zmien v mojom živote. Asi tou najväčšou je, že ma prijali k sebe do Spoločnosti a tak rehoľa verbistov sa mi stala druhou rodinou. Nastúpil som do postulátu SVD na Kalvárii v Nitre a 7. septembra 2008 som začal noviciát spolu s mojimi dvoma spolubratmi. V deň skladania prvých sľubov, 8. septembra 2009 som sa pri omši dal Bohu celý aj na papieri. Moja cesta do rehole bola dlhá i krátka a preto skladanie prvých sľubov bolo pre mňa osobne zloženie doživotných sľubov Bohu, ktorý ma v ten veľký deň pripomienky svojho utrpenia, na Veľký piatok, povolal. Dnes si už ani neviem predstaviť, že by som niekedy mohol byť bez Neho, ktorý je tou pravou Cestou pre Život a naplnenou Láskou, ktorá otvára oči pre Pravdu.

Ten, kto dostal milosť pochopenia od Pána, rozumie, o čom som písal. Komu nebola daná alebo kto to jednoducho nepochopil, nech sa na mne, prosím, nepohoršuje...

  • Zelený štvrtok
  • So spolubratmi na túre v Alpách
  • V Alpách
  • V Alpách

Boh vás žehnaj

z Mexika   frt. Michal „Miguel“ Vrták, SVD