Pastorácia povolaní na Slovensku

  • Modlitba študenta pred skúškou



    Svätý Jozef Kopertinský,
    priateľ študentov a zástanca tých, čo skladajú skúšky,
    prichádzam, aby som ťa poprosil o pomoc v mojom štúdiu.
    Ty poznáš zo svojej vlastnej skúsenosti,
    aký veľký nepokoj doprevádza štúdijné úsilie a ako je jednoduché stratiť orientáciu v množstve intelektuálnych otázok alebo sa nechať znechutiť.
    Ty, ktorý si bol v štúdiu pri skúškach Bohom zázračne podporovaný,
    aby si bol pripustený ku kňazskému svedectvu,
    vypros u Boha svetlo pre môj rozum a silu pre moju vôľu.
    Ty, ktorý si konkrétnym spôsobom zakúsil materskú pomoc Panny Márie, Matky Múdrosti,
    pros ju za mňa, aby som mohol šťastne prekonať všetky štúdijné ťažkosti. Svoju dôveru v Tvoj príhovor spájam s pevným rozhodnutím
    žiť ako človek skutočne veriaci.
    Amen.

Všetky zamyslenia

Má Boh pre každého osobitú vôľu?
Aby mali život a aby ho mali hojnejšie
List tomu, kto chce nasledovať Krista
Cesta
Povolaní patriť a poslaní povolávať
Žijeme svoje duchovné povolania?
Čo je to vírus DReDS?
Mária - vzor viery a hľadania Boha
Kto je tvojou oporou?
Svätý Pavol - vzor apoštolskej horlivosti
Povolanie
Povolanie ako dar
Totus Tuus
Dom a Boh
Čo mám robiť, aby som mal večný život?
Vojdi do svojej komôrky
Posúchy menejcennosti

Návštevníci našej stránky

Dnes:93
Tento týždeň:555

Práve je tu on-line 46 návštevníkov a nik z nášho tímu.



Povolaní patriť a poslaní povolávať

Prednedávnom sme slávili sviatok Obetovania Pána v chráme. Pre nás je to príležitosť poďakovať Bohu v pokore, radosti a vďačnosti za dar, ktorý Pán dal a ustavične dáva svojej Cirkvi prostredníctvom zasväteného života. Keď bl. Ján Pavol II. v r. 1997 ustanovil tento deň, chcel pozvať všetkých zasvätených spoločne sláviť zázraky, ktoré vykonal v našich životoch.

Že prostredníctvom evanjeliových rád čistoty, chudoby a poslušnosti Kristus je viditeľný uprostred tohto sveta. (VC 1). Taktiež, ako to ďalej sv. Otec zdôrazňuje, cieľom slávenia tohto dňa je nielen vďačnosť, ale aj znova uvedomenie si toho, čo je našim poslaním ako zasvätených. (VC 3)

Povolaní patriť Pánovi (výber – vyvolenie)

V knihe Exodus je napísané: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, či už u ľudí alebo u dobytka, odstúpiš Pánovi... všetko bude patriť Pánovi... všetko bude zasvätené Pánovi.“

Patriť Pánovi. O to ide nielen v rehoľnom živote, ale v kresťanskom živote všeobecne. „V krste sme zomreli s Kristom...“ (Rim 6,4). Byť zasvätený znamená patriť celkom Pánovi.

Prvá vec v Starom zákone, ktorá bola svätá, bola židovská sobota. Tento deň patril Pánovi. Pretože sobotný čas patril len Pánovi, nebolo ho možné používať pre seba. Druhou vecou bol Jeruzalemský chrám. Tento priestor patril iba Bohu. Ako kresťania vieme, že vlastne všetko patrí Bohu. Človek nemá nič o čom by mohol povedať, že toto je moje. Všetko je milosť, všetko je dar, všetko patrí Bohu.

Povolanie zasvätených spočíva v tom, že niečo z tejto pravdy nejako zviditeľňujeme. (Príklad prítomnosti Ježiša v Eucharistii, prítomnosť Božieho milosrdenstva vo sviatosti zmierenia sa zviditeľňuje.) Ježiš je všade prítomný – eucharistia to zviditeľňuje. Boh vždy odpustí hriechy ak ich ľutujeme – sv. spoveď to zviditeľňuje. Všetko patrí Bohu – zasvätený život to zviditeľňuje.

Dokumenty II. vatikánskeho koncilu a celá pokoncilová teologická literatúra už natrvalo zaviedli termíny ako sú „zasvätenie-konsekrácia“, „zasvätený život“, „zasvätené osoby“. Pokoncilové liturgické knihy rozlišujú medzi „posvätením“ a „zasvätením-kosekráciou“, a tým podčiarkujú veľký význam zasvätenia. Pojem „posvätenie“ sa vzťahuje na veci a na mŕtve predmety a pojem „zasvätenie“ je rezervovaný výlučne pre osoby.

Konsekrácia, je predovšetkým udalosť, v ktorej Boh posväcuje ľudskú osobu. Konsekráciu vykonáva sám Boh. On svojou milosťou povoláva človeka, vyhradzuje si ho pre seba a posväcuje ho svojou mocou.

Nemôžeme zabudnúť, že iniciatíva tejto voľby a rozhodnutie oddať sa Bohu a zasvätiť sa mu, pochádza od neho samého. On si volí, povoláva, vybavuje nás potrebnými darmi a umožňuje toto nádherné zasvätenie sa Jemu. „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás, aby ste šli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo“ (Jn 15, 16).

Vďaka konsekrácii začína pre človeka nová skutočnosť - nebeská. Človek, ktorý sa rehoľným zasvätením oddáva Bohu naozaj aj naďalej ostáva iba človekom, predsa však táto konsekrácia ho posväcuje. Človek už nepatrí sebe, ale Bohu.

Možno by bolo dobré pýtať sa: „Či tieto ruky sú moje alebo Kristove, či tieto oči, ústa, srdce, celé telo, celá osoba je moja, či Kristova?“ Moje a zároveň akoby nie moje, pretože sú Kristove! Ten, kto sa zasvätil Bohu musí si živo uvedomovať, že už nepatrí sebe ale Kristovi. Zachovať si vedomie tejto konsekrácie, svojho zasvätenia sa Bohu v dobe ľahostajnosti a profanizácie svätosti i všetkého toho, čo je sväté – nie je ľahké.

Konsekrácia – zapustenie koreňov do Krista. Tento dôverný, srdečný a intímny zväzok so Snúbencom môžeme vyjadriť spolu so žalmistom slovami: „Ty si môj Pán. Pre mňa niet šťastia bez teba“ (Ž 16, 2). Ty si Pán, ty si vlastník mojej osoby a celého môjho života. Si Kráľom môjho srdca. Môj Ženích! Už ti celkom patrím!

Obrady skladanie rehoľných sľubov majú čosi spoločného s manželskou zmluvou. Zmluva snúbeneckej lásky človeka s Bohom, s Ježišom Kristom, ktorá sa začala na zemi, má sa v budúcom živote predĺžiť na celú večnosť. (Večné sľuby sme premenovali na doživotné. Prečo?)

Poslaní povolávať pre Pána

Úbytok povolaní je pre nás nepríjemnou skutočnosťou. Môže nás viesť k zármutku, možno až k pochybnosti vyjadrenej „Má zmysel?“ Pochybovať nemôžme. Bl. Ján Pavol II. hovorí, že zasvätený život sa nachádza v samom srdci Cirkvi a má rozhodujúci význam pre jej poslanie (VC 3). V závere apoštolskej exhortácie Vita consecrata kladie otázku: „Čo by sa stalo so svetom, keby v ňom nebolo rehoľníkov?“ Zasvätený život, napriek všetkým povrchným mienkam o jeho prospešnosti, má veľký význam práve preto, že vyjadruje neohraničenú nezištnosť a lásku, čo má osobitný význam najmä vo svete, ohrozenom záplavou nedôležitých a pomíňajúcich sa vecí. Bez tohto konkrétneho znaku by v sekularizovanom svete ochladla láska, ktorá oživuje Cirkev (VC, 105). Ďalej hovorí, že zasv. život nie je ohrozený poklesom povolaní, ale stratou vnútorného priľnutia ku Kristovi, zánikom duchovnej vernosti Pánovi a vlastnému povolaniu a poslaniu. Problém je teda v kvalite nášho duchovného života. Odpovedzme jasne a zreteľne. Je potrebné aby sme sa stali tým, čím Pán a jeho Cirkev nás chce mať.

Podľa vzoru Ježiša, milovaného Syna, "ktorého Otec posvätil a poslal na svet" (Jn 10,36), aj tí, ktorých Boh povoláva, aby šli za ním, sú posvätení a poslaní, aby nasledovali jeho príklad a pokračovali v jeho poslaní. V zásade sa to týka každého učeníka, ale osobitným spôsobom sa to vzťahuje na tých, ktorí sú povolaní, aby v konkrétnej forme života nasledovali Krista "zbližša", aby on bol v ich živote "všetkým". Najdôležitejším prejavom poslania nie sú totiž vonkajšie diela, ale predovšetkým sprítomnenie Krista vo svete osobným svedectvom. Hľa, výzva a prvoradá úloha zasväteného života! (VC, 72)

Sme si vedomí toho, že budúcnosť zasväteného života nespočíva v číslach, ale v našom radikálnom nasledovaní Krista, v radosti a veľkodušnosti, ktorou chceme našim životom svedčiť a ohlasovať Krista, predsa však len je na mieste naša starosť z nedostatku povolaní.

Kultúra povolania má svoj kľúč v prorockom svedectve života zasvätených, ktoré je zviditeľňované prvenstvom Boha v ich živote, vášňou k Ježišovi Kristovi a ohlasovaním Jeho evanjelia. Opravdivý prorok sa rodí v Bohu, v priateľstve s Ním, v načúvaní Jeho Slova v rôznych okolnostiach, ktoré nám život prináša. (VC 84), v konečnom dôsledku, prijať veľkodušne to povolanie, ktorým nás povoláva „byť s Ním.

Zasvätený život bude prorocký len vtedy ak bude vydávať svedectvo o vášnivej láske Boha (Don Chavez)

V r. 1997 sa konal v Ríme Kongres o povolaniach ku kňazstvu a rehoľnému životu v Európe. Téma kongresu „Nové povolania pre novú Európu“ preniká priamo k jadru problému. Pre novú Európu nové povolania.

Pastorácia povolaní v Európe dospela k historickej križovatke, k rozhodujúcemu prechodu. A musí pokračovať k „dospelému“ a zrelému stavu pastorácie povolaní. Výzva: ...“aby sa povolaní stávali povolávajúcimi.“ Na audiencii pre účastníkov kongresu Ján Pavol II. vyhlásil: „Zmenené historické a kultúrne podmienky si vyžadujú, aby sa pastorácia povolaní chápala ako jeden z hlavných cieľov celého kresťanského spoločenstva“ a animácia povolania by sa mala v čoraz väčšej miere stávať spoločnou činnosťou, záležitosťou celého rehoľného či farského spoločenstva, celého inštitútu, či celej diecézy, každého kňaza, rehoľníka, rehoľníčky i veriaceho, pre všetky povolania v každom období života.

Myslieť na povolania znamená myslieť na budúcnosť Cirkvi

Všetci sme si vedomí skutočnosti, že „prvou úlohou pastorácie povolaní zostáva stále modlitba. "Beda, ak by sme zabudli, že bez Krista nemôžeme urobiť nič.“

Iba tie spoločenstvá, ktorých členovia majú zapálené srdce, majú budúcnosť. Niekedy máme pocit, že srdcia zasvätených osôb sa ako keby schladili.

Ale ak ja som presvedčený, že Kristus je odpoveďou pre zmysel života človeka, že Kristus je pre mňa cesta, tak ja nemôžem nebyť zapálený. Ja musím horieť. Ja musím byť presvedčený o tom, že sľuby pre mňa znamenajú „plus“ a nie sú pre mňa obmedzením alebo dokonca prekážkou.

Je veľmi dôležité, aby sme získali otvorený koncept pre pastoráciu povolaní. Nepracovať iba pre moju kongregáciu, moje spoločenstvo, moju diecézu, ale pracovať pre Cirkev. (Príklad z Mexika o biskupovi z Konga). Pastorácia povolaní je predovšetkým služba pre celú Cirkev.

Mnohé spoločenstvá, čo sa týka pastorácie povolaní, žijú veľmi pasívne. Čakajú, kto príde. Nemôžeme čakať. Musíme vyjsť. Vyšiel rozsievač, aby rozsieval. Musíme mať kontakt s ľuďmi. To neznamená, že budeme agresívni. Agresívni by sme boli, keby sme niekoho nútili alebo manipulovali s niekým. My máme ponúknuť dobré zrno. Veď pomôcť mladému človekovi k rozhodnutiu nasledovať Krista je úžasná služba.

Naše spoločenstvá majú budúcnosť, ak my budeme mať jasný cieľ nášho poslania. Spoločenstvo, ktoré nemá jasné vízie, sa stratí. My nemôžeme chcieť naplniť naše domy, naše semináre. My ich nemôžeme klamať, ale ukázať im novú životnú cestu, ktorou je aj pre nás Kristus. Aj napriek nepriaznivému trendu je potrebné veriť. Veď, či Boh dnes nepoláva? Povoláva, ale tam, kde sa žije povolanie. „Kríza povolaní je kríza vierohodnosti. A to súvisí s problémom identity.“ (Pavol Vl.)

Poslaní - svedectvo nádeje „Ľudia nádeje“

Jedno arabské príslovie hovorí: „Najšťastnejší je ten človek, ktorý má nádej.“

Keď som sa pred niekoľkými rokmi zúčastnil európskeho kongresu pre pastoráciu povolaní v Bruseli, kardinál Godfried Danneels opisoval vážnosť situácie v ich krajine. Povedal: „Situácia nie je ľahká, ale nestrácame nádej. Žijeme v nádeji a kráčame ďalej.“

Aj dokument hovorí o nádeji: „Nádej je tajomstvo kresťanského života. Pre poslanie Cirkvi a najmä pre pastoráciu povolaní je nevyhnutná ako dýchanie. Je teda užitočné znovu ju zrodiť v kňazoch, vychovávateľoch, v kresťanských rodinách, rehoľných rodinách, sekulárnych inštitútoch. Vlastne vo všetkých tých, ktorí majú slúžiť životu po boku nových generácií.“ (3)

Bez tejto nádeje by sme nemohli pracovať v PP. A ak sa naozaj chceme venovať tomuto apoštolátu, musíme vykročiť s nádejou. S tou nádejou, ktorá je ukotvená v Ježišovi Kristovi.

Poslaní – svedectvo odvahy „Odvážnejší“

O tom, čo je pravdivé, krásne a dobré, treba vydávať svedectvo a „rozprávať“ o tom, nielen rešpektujúc, ale aj provokujúc slobodu toho, kto počúva, aby tam rozpoznal čosi, čo môže učiniť aj jeho život pravdivým-krásnym-dobrým. Animátor povolaní potrebuje mať pevné vedomie toho, že vlastní tento poklad, že vlastní niečo, čo môže darovať plné šťastie mladému človeku, niečo, čo ho v hĺbke nemôže nezaujímať, ale čo odpovedá na jeho najhlbšie a nevypovedané otázky, vrátane jeho budúcnosti.

Niektorí zasvätení sa nikdy nechytia iniciatívy, pretože hovoria: treba rešpektovať slobodu druhého. V skutočnosti takéto typy kompenzujú svoj nedostatočný vnútorný oheň. Alebo, v opačnom extréme, robia všetko pre to, aby sa zdali byť modernými a bez hraníc, s postojmi mimo normálu a s mladistvými mániami, ktoré ich robia patetickými a malichernými. Takýmto by sa žiadalo povedať: „Kňaz, prosím ťa, ver sebe samému!“

Poslaní – svedectvo zodpovednosti „Zodpovednejší“

Dnes mladý človek žije ponorený v zmätku, ktorý je veľmi dezorientujúci a stretáva sa s nedôslednosťou, čoraz viac nesúzvučnou a násilnejšou, na rôznych úrovniach a u mnohých osôb. Potrebuje dôslednosť a príklady dôslednosti, ktoré dávajú okúsiť to podstatné zo života, a to, čo je podstatné pre vlastný život a šťastie.

Ohľadom toho jestvuje jedno pekné vyjadrenie kardinála Martiniho, ktoré znie ako odporúčanie smerom ku kňazom zavaleným prácou: „Pracujte lepšie, pracujte menej, pracujte viac zjednotení, viac sa modlite“ .

Pracujte lepšie: s väčšou priamočiarosťou a ďalšou dôslednosťou, motivovaní vždy tým istým zápalom, vydávajúc o ňom svedectvo kdekoľvek a komukoľvek, pracujúc ako zaľúbení, nie ako nosiči.

Pracujte menej: s menším rozptylom energie, možno v činnostiach síce zaslúžilých, ale ktoré dostatočne nehovoria najdôležitejšiu vec života a poslania kňaza dnes, bez diabolského nároku musieť urobiť všetko, prísť všade a ku všetkým, robiť všetko perfektne, byť najlepším zo všetkých, letiac strmhlav cez časový plán, nerešpektujúc prirodzenú požiadavku oddychu, a stávajúc sa nakoniec nervóznymi a nevrlými, so zrakom neschopným hľadieť hore a počítať hviezdy!

Pracujte viac zjednotení: jednota umožňuje vyjsť na povrch tomu prvku, ktorý tvorí spoločného menovateľa, spojovateľa, ktorý je silnejší než rozdiely, čiže tomu, čo je podstatné.

Viac sa modlite: modlitba napomáha sústrediť sa na podstatné a kladie to do centra života. Preto je modlitba úzko spojená s prácou, dáva jej orientáciu, dušu a možno pomáha zasvätenej osobe, ako každému veriacemu, pracovať účinne a uvoľnene.

Poslaní – svedectvo pokoja a dôveryhodné svedectvo „Pokojnejší a dôveryhodnejší“

Ako môže byť zasvätená osoba animátorom povolaní v momente, keď on ako prvý podáva prekrútené posolstvo o identite svojho povolania? V takom prípade robí medvediu službu, a namiesto toho, aby vydával svedectvo o domnelej citovej slobode a nadhľade vo vzťahoch, nerobí iné, než ukazuje veľký zmätok, ktorý má vo svojom vnútri, samozrejme, s neblahými dôsledkami na mladého človeka.

Jestvuje zvlášť jedna podmienka, ktorá robí vierohodným svedectvo zasvätenej osoby - animátora: to, že je spokojný so svojou voľbou a zvlášť so svojím celibátom. Dnes už nestačí byť presvedčenými, treba byť spokojnými; alebo ináč povedané, najlepším spôsobom ako ukázať vlastné presvedčenie, je dať vidieť svoju spokojnosť. Ak nie sme spokojní, sme najbiednejšími medzi všetkým, čo žije.

Rozpráva sa, že na začiatku XX. storočia parížsky kardinál, keď mal vysviacať v katedrále nových kňazov, poznajúc ich každého osobne, zvykol meniť úvodnú otázku, ktorou sa obracal na rektora seminára (ktorá zvyčajne spôsobuje chvenie rúk chudáka rektora): „Si si istý, že sú súci?“, na inú: „Myslíš, že budú žiť šťastne vo svojom povolaní?“ (čo asi spôsobuje ešte väčšie chvenie). Rozumiete, že vo vnútri odpovede na túto otázku tkvie veľká časť pedagógie povolaní a jej stratégie, ak chce byť úspešnou?!

Mohli by sme povedať, že keď veriaci alebo pastoračný pracovník, laik či kňaz či zasvätená osoba, žije s touto hlbokou dôslednosťou svoje povolanie, stáva sa prakticky provokujúcim (v taliančine hra slov: povolanie = vocazione, provokujúci = pro-vocante; volá iných, pohýna) k rozhodnutiu a k žitiu viery ako voľby, ako neustálej voľby.

Poslaní – svedectvo radosti „Radostnejší“

Našli sme Mesiáša. „Jeden z tých dvoch, čo to počuli od Jána a nasledovali Ježiša, bol Ondrej, brat Šimona Petra. On hneď vyhľadal svojho brata Šimona a povedal mu: „Našli sme Mesiáša,“ čo v preklade znamená Kristus. A priviedol ho k Ježišovi. Ježiš sa naňho zahľadel a povedal: „Ty si Šimon, syn Jánov, ale budeš sa volať Kéfas,“ čo v preklade znamená Peter. (Jn 1, 40 – 42)

„Či nám nehorelo srdce?...“ (Lk 24, 32)

Pavol v Liste Efezanom, vzdáva vďaky a chvály Bohu Otcovi, ktorý s nekonečnou dobrotivosťou od vekov pripravuje uskutočnenie svojho plánu spásy, ktorým je plán lásky. „V Kristovi Ježišovi“ – hovorí apoštol – „si nás vyvolil ešte pred stvorením sveta, aby sme pred Jeho tvárou bolí svätí a nepoškvrnení v láske“ (Ef 1, 4).

Každé špecifické povolanie sa rodí v skutočnosti z Božej iniciatívy, je darom Božej lásky. Je to On, ktorý robí „prvý krok“ a to nie preto, žeby sme my boli nejakí mimoriadne dobrí, ale preto, že je v nás prítomná Jeho láska „rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého“ (Rim 5, 5).

Tí, ktorí sa rozhodli sprevádzať iných pri rozlišovaní povolania, musia žiť s veľkou silou a čistotou srdca, tieto dva prejavy Božej lásky. Láska k Bohu, ktorej sú kňazi a zasvätené osoby viditeľným znakom – i keď len nedokonalým - je motiváciou k odpovedi na Božie volanie k zasvätenému životu. Odpoveď, ktorú dal sv. Peter Pánovi: „Ty vieš, že Ťa mám rád“ (Jn 21, 15), je tajomstvom života darovaného a plného hlbokej radosti.

Úprimne vás povzbudzujem, počúvajte pozorne tých, ktorí vo farnostiach, katolíckych združeniach, cirkevných hnutiach, pocítia v sebe túžbu po povolaní ku kňazstvu alebo k zasvätenému životu. Je dôležité, aby sa v Cirkvi vytvárali priaznivé podmienky pre tých, ktorí ochotne odpovedajú na Božie volanie.

Úlohou pastorácie povolaní je, pomáhať mladým pri rozlišovaní. Základom ich povolania nech je láska k Božiemu Slovu, dôverný vzťah k Svätému Písmu, modlitba osobná a spoločná, pozorná a vytrvalá, aby boli schopní počuť Božie volanie medzi mnohými inými hlasmi, ktoré napĺňajú ich každodenný život. No najmä Eucharistia nech je centrom každého duchovného povolania; Božie Slovo, modlitba a Eucharistia, sú vzácnym pokladom k úplnému pochopeniu zasväteného života. Dúfam, že miestne cirkvi budú „miestami“ vnímavého rozlišovania ponúkajúc mladým múdre, dôkladné, duchovné sprevádzanie. Takto už samotné kresťanské spoločenstvo sa stane miestom, kde sa zjavuje Božia láska, ktorá ochraňuje každé povolanie. Takáto dynamika, ktorá odpovedá na naliehavosť Ježišovho nového prikázania, môže nájsť presvedčivé uskutočnenie v kresťanských rodinách, v ktorých láska je výrazom Kristovej lásky, ktorý dal seba samého pre svoju Cirkev (por. Ef 5, 32).

Chcel by som zakončiť túto našu úvahu pozvaním k nádeji, ktorá nám plynie z Kristovho zmŕtvychvstania.

Zdroj: Ján Kušnír SVD, prednáška z 2.2.2012 v Košickej arcidiecéze