Pastorácia povolaní na Slovensku

  • Pravá sloboda ducha

     

    Dobrotivý Bože,
    pokorne ťa prosím, uchráň ma od starostí každodenného života,
    aby som nimi príliš nepodliehal,
    od mnohých telesných potrieb, aby ma nezachvátila rozkoš,
    od všetkých duchovných prekážok, aby som neklesol zlomený ťažkosťami. Bože môj, nevýslovná slasť,
    premeň mi v horkosť všetku telesnú útechu, ktorá ma odťahuje od lásky večných vecí
    a vábi ma k tebe klamlivým čarom časného pôžitku.
    Nech ma nepremôže,Bože môj,
    krv a telo.
    Nech ma nezvedie svet a jeho krátka sláva.
    Nech ma neoklame diabol a jeho ľstivosť.
    Daj mi silu odporovať, trpezlivosť znášať a stálosť vytrvať.
    Miesto všetkých svetských útech
    daj mi hojivé pomazanie svojho ducha,
    a namiesto telesnej lásky vlej do môjho srdca lásku k svojmu menu.
    Amen.

Všetky zamyslenia

Má Boh pre každého osobitú vôľu?
Aby mali život a aby ho mali hojnejšie
List tomu, kto chce nasledovať Krista
Cesta
Povolaní patriť a poslaní povolávať
Žijeme svoje duchovné povolania?
Čo je to vírus DReDS?
Mária - vzor viery a hľadania Boha
Kto je tvojou oporou?
Svätý Pavol - vzor apoštolskej horlivosti
Povolanie
Povolanie ako dar
Totus Tuus
Dom a Boh
Čo mám robiť, aby som mal večný život?
Vojdi do svojej komôrky
Posúchy menejcennosti

Návštevníci našej stránky

Dnes:44
Tento týždeň:642

Práve je tu on-line 88 návštevníkov a nik z nášho tímu.



Vojdi do svojej komôrky

Tak ako sa v prírode striedajú ročné obdobia, tak aj Cirkev nám ponúka počas liturgického roka možnosť nahliadnuť v jednotlivých obdobiach do tajomstva Ježišovho života: Jeho počatia, narodenia, skrytého života, verejného účinkovania a napokon aj Jeho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania. A práve v tomto mesiaci február i marec sa budeme intenzívnejšie pripravovať na prežívanie tajomstva Veľkej noci, tajomstva našej záchrany a spásy skrze Kristovu lásku ku každému človeku a zároveň budeme neustále počuť výzvu k obráteniu a k zmene zmýšľania.

Preto sa spolu zamyslime nad významom a zmyslom samotného pôstu, ktorý predchádza týmto sviatkom. Začnime skúsenosťou jedného kňaza: „Pred niekoľkými rokmi som sa zúčastnil na súkromných duchovných cvičeniach. Robil som si ich u sestier trapistiek. Charakteristikou týchto duchovných cvičení bolo to, že ma v nich nikto nedoprevádzal, ani mi nikto nedával prednášky, ako je to zvykom. Bol som úplne sám. Navyše ešte k tejto samote prispelo, že som býval v drevenom domčeku, ktorý sa nachádzal na rozsiahlom pozemku sestier trapistiek ďaleko od mesta. Bolo tam viac takých domčekov, tie však boli od seba pomerne vzdialené. Dokonca ani stravu som nedostával od niekoho, kto by mi ju bol pripravil. Aj tú som si musel pripraviť sám z materiálu, ktorý som mal k dispozícii. Priznám sa vám, že hoci som sa na túto formu duchovných cvičení pôvodne tešil, bolo to utrpenie. Z mnohých dôvodov. Jedným bolo to, že som bol úplne sám: ja a Boh. Ďalej, nikto ma nekontroloval alebo nehodnotil.

Nikto z ľudí ma síce nekritizoval – napríklad za to, že by som nebol prišiel na prednášky, alebo na ruženec, alebo na adoráciu počas duchovných cvičení –, ale nikto ma ani nechválil – napríklad za to, ako som všetky veci absolvoval do písmena a ako som nikde nechýbal, ba dokonca ako som robil veci aj navyše. Pri celom tomto procese mi prišli na um skúsenosti mnohých veľkých duchov, ktorí sa rozhodli stráviť svoj život alebo jeho časť na púšti. Ako mnohí spomínajú, najväčším utrpením pre nich – aspoň v začiatkoch – bolo to, že zrazu nikto nehodnotil ich náboženské úkony. Nikto ich nevidel. Nikto ich neevidoval. A nielen tie – žiadne. Zrazu im vyskočila do popredia otázka motivácie. A možno práve to bolo to najdôležitejšie, čím sa potrebovali na púšti zaoberať. Možno tam neostali dožiť svoj život. Pravdu povediac, mnohí tam ani neostali, pretože na to nepomýšľali – nebolo to ich povolanie, ale možno si – keď odtiaľ odchádzali – uvedomili podstatu svojho snaženia či motiváciu, ktorá za všetkými ich životnými snaženiami, aktivitami, skutkami a činmi stála.“

Mnohí z nás sme zvyknutí žiť svoj život na javisku. Mnohí dokonca uprostred tohto javiska. Mnohým nám stačí vedľajšia úloha, ale mnohí chceme hrať zrovna tú najhlavnejšiu úlohu; vo všetkom, čo robíme a čím sa zaoberáme. Hoci takýto postoj nie je v žiadnej oblasti užitočný – aspoň nie pre nás vnútorne, pretože človek, ktorý chce byť žiariacou hviezdou celý čas a stále, sa stane za chvíľu otravným a nepríjemným, predsa na rovine náboženskej je priamym nezmyslom. Žiaľ, možno práve preto, že v náboženstve a v duchovnom živote je takýto štýl nezmyslom, mnohí z nás ho práve tu najviac žijeme, a to často bez toho, že by sme si to uvedomovali. Nečudujme sa preto, že Ježiš v evanjeliu na Popolcovú stredu ostro vystupuje proti náboženským praktikám vykonávaným z egocentrických dôvodov. To znamená pre to, aby ich videli ľudia, aby som ja stál pri ich vykonávaní na javisku, aby som bol osvetľovaný tými najsilnejšími reflektormi, aby som bol chválený.

V čom je nebezpečenstvo tohto všetkého? V tom, že človek, ktorý takéto veci robí, ešte nemusí byť dobrým a obráteným človekom. Vo všetkých prípadoch ide o efekt, a nie o hĺbku, t. j. o srdce. Ježiš chce naše srdce, a nie naše skutky. Ak to tak v našom duchovnom živote nebude, teda ak nebudeme dávať Ježišovi na prvom mieste srdce namiesto skutkov, potom budeme nešťastní a frustrovaní, keď budeme sami s Bohom a keď naše skutky a zbožné aktivity nebude nikto vidieť a hodnotiť.

Benediktínska sestra Joan Chittister sa zamýšľa nad otázkou, prečo Ježiš vlastne tak veľmi nástojil na tom, aby sme modlitbu, dávanie almužny a pôst robili v najskrytejšom súkromí, tak, aby to nikto nevidel. Túto jeho požiadavku sa snažila dať si do súvisu s inými požiadavkami Ježišovými, ktorými nástojí na svedectve, napríklad: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ Svedectvo je pre Ježiša veľmi kľúčové. Odpoveď však nachádza v tomto: Pre Ježiša nie sú kľúčové náboženské úkony. Pre Ježiša je kľúčovým obrátený človek. Náboženské úkony nás majú viesť k obráteniu. Sestra Chittister doslova hovorí: „Príklad, ktorým máme byť pre ľudí, spočíva v tom, čím sa staneme prostredníctvom toho, čo praktizujeme.“ Čiže inými slovami: pôst, modlitba, almužna a množstvo iným praktík nemajú cenu samy osebe. Sú to len prostriedky k stávaniu sa.

V tomto zmysle ja osobne hodnotím aj otázku, či isté duchovné praktiky, ktoré sú obsahom môjho života, sú dobré, alebo nie sú dobré. Otázka, ktorú by som si mal permanentne klásť pri ich prehodnocovaní, by mala znieť: „Rastiem ešte duchovne, alebo som zaseknutý?“ Uvediem tu príklad z kláštorného prostredia: Predstavte si rehoľnú komunitu, kde sestry žijú nabitým denným poriadkom. Okrem svojej práce, ktorá zapĺňa väčšinu ich dňa, majú, samozrejme, spoločné stolovanie a predovšetkým modlitby – spoločné i súkromné. Sú komunity, ktoré sa modlia denne aj niekoľko hodín. Môže sa však stať, že po týždňoch či mesiacoch takéhoto režimu tí ľudia, aj napriek tomu, že sa veľa modlia, môžu úplne vyschnúť. Ich vzťahy môžu vychladnúť, lebo na ich pestovanie nemajú času, a ich osobná vnútorná vitalita sa tiež môže vypariť, lebo niet času na osviežujúce spontánne okamihy. A to napriek tomu, že v ich živote je veľa náboženských praktík.

Samozrejme, nie je možné duchovne žiť a rásť bez modlitby, pôstu a dávania almužny. Lenže toto všetko sú len prostriedky k väčšiemu cieľu: k tomu, aby sme sa stávali ľuďmi prekypujúcimi životom, v ktorých životnej vitalite je viditeľná sláva Božia. A toto vám, milí mladí priatelia, zo srdca želám: aby ste sa deň čo deň za pomoci duchovných praktík stávali čím ďalej, tým viac ľuďmi, ktorí prekypujú životom. To je zmysel každého duchovného rastu.

Nech je tento pôst pre každého jedného z nás časom otázok a preverovaní; otázok typu: Rastiem a zveľaďujem sa ako ľudská bytosť? Ak nie, v čom by som mohol urobiť nápravu? Zároveň prosme Pána, aby sme boli schopní vchádzať často do komôrky svojho srdca a stretať sa tam so svojím Bohom a Pánom. Ak budeme toto robiť, bude sa to určite odrážať aj navonok, ľudia budú pre nás chváliť nášho Nebeského Otca, ktorý bude pre nás jediným dôvodom pre konanie nášho dobra.

Sr. Petra Jedličková, dcéra kresťanskej lásky