Pastorácia povolaní na Slovensku

  • Prosba

    Pane Ježišu,
    prosím ťa o svetlo,
    o múdrosť a silu,
    aby som si správne zvolil
    cestu môjho života.
    Nech sa môj život premení
    na pieseň spievanú
    na tvoju chválu.
    Amen.

Všetky zamyslenia

Má Boh pre každého osobitú vôľu?
Aby mali život a aby ho mali hojnejšie
List tomu, kto chce nasledovať Krista
Cesta
Povolaní patriť a poslaní povolávať
Žijeme svoje duchovné povolania?
Čo je to vírus DReDS?
Mária - vzor viery a hľadania Boha
Kto je tvojou oporou?
Svätý Pavol - vzor apoštolskej horlivosti
Povolanie
Povolanie ako dar
Totus Tuus
Dom a Boh
Čo mám robiť, aby som mal večný život?
Vojdi do svojej komôrky
Posúchy menejcennosti

Návštevníci našej stránky

Dnes:93
Tento týždeň:555

Práve je tu on-line 42 návštevníkov a nik z nášho tímu.



Aby mali život a aby ho mali hojnejšie

„Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ - Jn 10,10 -

Chcem sa s vami podeliť o moje svedectvo ohľadom rozlišovania povolania.

Je to už pár rokov, čo som bola na ceste objavovania svojho povolania akosi zaseknutá. Žila som v tom, že povolanie mám, ale že neviem nájsť správne miesto, komunitu či spôsob kde by som ho mala žiť.

Všetky moje pokusy zaradiť sa niekam dopadli sklamaním a neúspechom. Buď som to bola ja, ktorá som pocítila, že to nie je miesto a spoločenstvo pre mňa, alebo to tak zhodnotila druhá strana. A ja som sa postupom času cítila čoraz viac sama, zamotaná a stratená v hľadaní toho, čo Pán odo mňa žiada. V tom období som sa tiež nečakane zaľúbila a tento môj stav trval viac ako rok. Postupne som si všímala, že som sa dostala do stavu veľkej únavy, rezignácie, nechuti. Že moje srdce je úplne vyprahnuté a že nemôžem o svojom živote hovoriť ako o plnom radosti, ale skôr ako o stave „topiaci sa aj slamky chytá.“

Niekedy tam, na tom dne, sa začala moja cesta hlbokého rozlišovania a skúmania, v ktorej som určite mala pomoc Pánovho Ducha. Pochopila som, že to čo prežívam, nie je to čo Pán odo mňa žiada, to čo pre mňa chcel. Neustále sa mi v srdci ozýval citát z evanjelia sv. apoštola Jána o živote v plnosti a verila som tým slovám, že takto by to malo byť.

Skúsila som sa teda vrátiť ku koreňom. K myšlienkam, pocitom a pohnútkam podľa ktorých som svojho času usúdila, že mám povolanie a začala som ich konfrontovať so zážitkami a skúsenosťami iných zasvätených osôb. Uvedomila som si, že oni všetci majú jasnú predstavu a poznanie kedy sa ich povolanie zrodilo a ja nie. Vedeli opísať tú udalosť a milosť, kedy sa ich dotkla Pánova láska, kedy pocítili pozvanie, kedy sa ich srdce zapálilo iba pre Neho. Ja som si u seba na nič také nemohla spomenúť. Ako som už písala moje srdce bolo skôr smutné, unavené a vyhoreté.

Rovnako som zistila, že keď Pán povoláva dáva aj milosť obstáť. Ja som niektoré veci veľmi chcela z vlastnej sily, chcela som sa na ne disponovať sama a možno preto som v mnohých zlyhala. Počula som opisy toho, ako povolanie dáva milosť väčšieho srdca, ako uspôsobuje človeka milovať viac, všetkých rovnako, dáva túžbu milovať ich pre Ježiša a v Ňom. Môj vzťah k ostatným ľuďom a môj pohľad na nich taký nebol. Naopak, keď som si porovnala moju skúsenosť zaľúbenia, moje obdobie vo vzťahu, cítila som, že práve tam som rástla v láske, v nesebeckosti, odpúšťaní. Že toto bola pre mňa cesta posväcovania. Začala som sa teda zaoberať tým, ako som vôbec prišla na myšlienku, že mám povolanie a zistila som, že v celom mojom rozlišovaní bol prítomný hotový uzlík motívov a okolností.

Zažila som pred rokmi milosť obrátenia, návrat k Bohu. Spoznala som jeho lásku ku mne, mohla som čerpať z jeho odpustenia, z jeho otvorenej náruče. Pre mňa to poznanie a skúsenosť boli tak silné, že som mala v sebe túžbu na ne odpovedať a keďže moja povaha je taká, že som vo všetkom extrémna napadlo mi, že aj moja odpoveď musí byť taká a moje darovanie úplné. Vtedy som ale bola ešte veľmi slabá a zranená z minulosti, z mnohých zlých skúseností, netušila som, čo znamená žiť zasvätený život, objavovala som to až neskôr po rokoch. V ten moment keď padlo moje prvé rozhodnutie „áno“ bolo to asi takto (Áno Pane, budem celkom tvoja, veď aj tak pre seba nemám lepší plán a neviem, čo si počať, tak to skúsim po tvojom) Teraz spoznávam, že som sa na povolanie dívala ako na môj dar Bohu a nie ako na Jeho dar a milosť pre mňa.

Ďalšou vecou, ktorá hrala v prospech toho, že je to cesta pre mňa, boli moje spomienky z detstva. Odmalička som trávila čas v rôznych kláštoroch a poznala som sa s ľuďmi, ktorí viedli hlboký a intenzívny náboženský život a niekto z nich občas utrúsil poznámku, že zo mňa bude rehoľná sestra. Viem, že vtedy som sa tomu vnútorne veľmi bránila, ale neskôr, po mnohých rokoch, keď som sa ocitla na dne a zlomená som si povedala: „Čo ak mali pravdu a mala som ňou byť? Čo ak všetko zlé, čo sa mi stalo, je preto, že som sa vtedy tej predstave bránila?“ Chcem veľmi varovať pred tým, aby sme svoje povolanie, a vôbec akékoľvek rozhodovanie stavali na rade a názore iných a veľmi prosím aby sme sa zdržovali iným v tejto veci akokoľvek radiť alebo ich usmerňovať. Aj úplne nevinná poznámka môže mať hlboké následky.

Ďalšou vecou, ktorá ovplyvnila moje rozhodovanie, bol môj strach zo sveta, strach zo života. Bála som sa, že v ňom neuspejem, že sa v ňom zraním. Mala som vtedy veľmi nízke sebavedomie a mienku o sebe. Myslela som si, že najužitočnejšia budem, keď sa niekde utiahnem, niekam, kde nebudem zavadzať a kde budem môcť slúžiť druhým aspoň modlitbou a tým málom čo viem a čo mám. Je pravda, že keby som možno v tom čase tieto veci o sebe takto vedela a keby som ich vedela tak aj pomenovať, rozlišovanie moje, aj ľudí okolo mňa, by prebehlo omnoho hladšie. Lenže ja som naozaj cítila aj hlbokú vďačnosť a lásku k Bohu, môj život viery rástol a prehlboval sa, Pán ma obdaril mnohými darmi, zahorela som láskou a sympatiou k viacerým svätým a k ich charizmám. Pán mi dal milosť hlboko vstúpiť a stotožniť sa s mnohými z nich takže navonok nič nenasvedčovalo tomu, že by som povolanie nemala mať. Navonok všetko sedelo, teda okrem môjho srdca, a práve to som sa musela naučiť počúvať.

Pochopiť, že povolanie je dar a že nemusím samu seba trestať ak naň neodpovedám alebo neviem odpovedať. Že z toho nemusím mať výčitky a že tým nezraňujem Božiu lásku. Potrebovala som tiež zažiť hlboké uzdravenie a prejsť cestu sebaprijatia, aby som pochopila, že Boh mi chce dať život plný, farebný, radostný a že On v ňom bude vždy so mnou a že v ňom obstojím. Že viac nemusím mať strach. A dal mi poznať, že práve láska k človeku a vzťah je cesta, ktorá ma posúva, ktorá je mi blízka, na ktorej sa stávam lepším človekom a to je myslím zmysel každého povolania- aby sme sa posväcovali a rástli v láske.

T.A.