Pastorácia povolaní na Slovensku

  • Praktická modlitba zasvätených v roku zasväteného života

    Všemohúci a dobrotivý Pane, ďakujeme ti za dar povolania k zasvätenému životu. Vďaka ti, že nám uprostred zápasov dávaš zakúsiť svoj pokoj a radosť. Daj, aby sme veľkodušne kráčali po úzkej ceste evanjeliovej dokonalosti a udeľ nám schopnosť byť pre tento svet znamením Božej lásky. Z nova túžime obnoviť si naše rehoľné sľuby a zachovať ich verne až do konca životom v chudobe, čistote a poslušnosti. Presvätá Panna, Matka Božia Mária, nauč nás žiť pod tvojou ochranou na chválu a slávu Najsvätejšej Trojice, aby sme mohli dosiahnuť dokonalú lásku v službe Bohu, Cirkvi a ľuďom. Amen.

Všetky zamyslenia

Má Boh pre každého osobitú vôľu?
Aby mali život a aby ho mali hojnejšie
List tomu, kto chce nasledovať Krista
Cesta
Povolaní patriť a poslaní povolávať
Žijeme svoje duchovné povolania?
Čo je to vírus DReDS?
Mária - vzor viery a hľadania Boha
Kto je tvojou oporou?
Svätý Pavol - vzor apoštolskej horlivosti
Povolanie
Povolanie ako dar
Totus Tuus
Dom a Boh
Čo mám robiť, aby som mal večný život?
Vojdi do svojej komôrky
Posúchy menejcennosti

Návštevníci našej stránky

Dnes:25
Tento týždeň:688

Práve je tu on-line 58 návštevníkov a nik z nášho tímu.



Má Boh pre každého osobitú vôľu?

Takto položená otázka nás privádza do rozpakov. Sú dni, keď sa chceme odvolávať na osobitú Božiu vôľu, ktorá by bola naším povolaním...

Aké by to bolo ukľudňujúce a posilňujúce v hodinách pochybností a ťažkostí! Vedieť, že sme včlenení do Božieho zámeru zamýšľaného od večnosti, v ktorom každý prvok nášho života, šťastný alebo nešťastný, má svoje miesto a zmysel!

No niečo v nás zároveň protestuje: postavil by nás Boh pred mimo nás určený program, ktorý treba splniť, a dokonca bez toho, že by nám dal spoľahlivé prostriedky, ako ho spoznať? Lebo ak slová majú zmysel a ak chceme hovoriť o Božej vôli, táto Božia vôľa nepočíta s našou slobodou! Tiež, akú úzkosť v nás vzbudzuje, keď ide o voľbu: každý omyl, každé meškanie by bolo dramatické. Keby sme prešli popri Božom zámere, postavili sa, hoci nedobrovoľne, mimo jeho plán, všetko by sme stratili, všetko pokazili. A to tým skôr, keď dobre vieme, že Božie cesty nie sú našimi cestami a každý deň zvažujeme, aké je ťažké a niekedy odvážne rozoznať to, čo nazývame Božia vôľa. To, že nás Boh postavil na križovatku ciest (pred viaceré smery, z ktorých len jeden by bol dobrý) bez toho, aby nám dal prostriedky, ktorými by sme ho s istotou rozpoznali, je tvár zlého Boha a v žiadnom prípade nemôže vyjadrovať postoj Boha Zmluvy, ktorý prišiel spasiť, čo bolo stratené.

No vieme dobre, že ten istý Boh nás volá po mene a naše stretnutie s ním sa deje spôsobom, ktorý je osobitý. Od Abraháma k Petrovi sa dejiny hemžia príkladmi mužov povolaných k novému životu pre konkrétne poslanie, ktoré symbolizuje zmena mena: odteraz sa budeš volať Abrahám, Izrael, Peter. Zdá sa, že poslanie Mojžiša, Jeremiáša alebo Pavla zodpovedá osobitej Božej vôli, ktorá poznačuje ich život výnimočnosťou, privádzajúcou ich k ozajstnej samote. Sú to výnimočné alebo príkladné osudy medzi tými osudmi, ktoré sme všetci povolaní prežívať?

Zle položená otázka

Ktorý kňaz, ktorý vychovávateľ, ktorý pomáha mladým vybrať si životný smer, sa jedného dňa nestretol s chlapcami a dievčatami, čo mu prišli s nádejou a úzkosťou povedať: „Musím si vybrať; chcem plniť Božiu vôľu a nechcem sa pomýliť. To by bolo vážne, no neviem, čo Boh odo mňa očakáva, a teda prichádzam za vami, aby ste mi dali prostriedky, ako to s istotou vedieť?"

Odpovedať na takto položenú otázku je nemožné a mať v úmysle urobiť to, by bolo prinajmenšom namyslené. Kto sa môže takto rovnať s Božou vôľou? Rozoznávanie, o ktorého dôležitosti budeme hovoriť, nám ako také nevydá Božie plány s nami; nalaďuje nás, aby sme v našich túžbach a prianiach spoznali tie, ktoré sa môžu odvolávať na Kristovho Ducha; to nie je to isté!

Odpoveď, ktorú môžeme dať na túto otázku, je povedať chlapcovi alebo dievčaťu: „Božia vôľa, to nie je, že si vyberieš to alebo ono; ale že dobre použiješ, čo si sám vyberieš na záver úprimnej reflexie - oslobodenej od egoizmu a strachu – najplodnejší, najšťastnejší spôsob, ako prežiť svoj život. Pri všetkom, čím si -  pri svojej minulosti, dejinách, stretnutiach, pri vnímaní toho, čo by si potreboval od Cirkvi a od sveta, akú osobnú odpoveď môžeš dať na volanie, ktoré si počul v Evanjeliu?
To, čo Boh od teba očakáva, nie je, že si zvolíš tú či onú cestu, ktorá bola pre teba pripravená od večnosti, ale že dnes vytvoríš svoju odpoveď na jeho prítomnosť a na jeho volanie!“

Už teda nejde o to objaviť a uskutočniť vopred stanovený program - ale nechať, aby sa zrodila vernosť. Skúsenosť ukazuje, že je to dosť radikálna zmena perspektívy a že si často vyžaduje čas.

Hlboká zmena

V nás samých je časť, ktorá sa ťažko odpútava od zlej tváre Boha, zdedenej často z deizmu, ktorý poznačil východnú kultúru. Všemohúci Boh všetko vidí, všetko vie, ľudské dejiny sa pred ním odohrávajú ako divadlo bez prekvapení a on čaká, že zaujmeme svoje role, ktoré nám pripravil od večnosti. Nikto sa nevyjadruje tak hrubo, no nemusíme dlho hľadať, aby sme túto Božiu tvár našli v pozadí niektorých našich spôsobov, akými chápeme Božiu vôľu, jeho prozreteľnosť...

Existuje Boží plán s ľudstvom; listy sv. Pavla, úvod do Evanjelia podľa Jána sa ho pokúsili opísať: „Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi“ (Ef 1,4-5), „Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1,12).

Tento Boží plán nie je hocijaké predurčenie božskej suverénne slobodnej vôle. Je to plán spásy, ktorý vyjadruje to, čím Boh je: láska, ktorá sa dáva a odovzdáva. Je to výraz dôverného spojenia Otca, Syna a Ducha, ktoré sa otvára tomu, kto je iný, aby ho prijalo do svojej lásky. Tento plán Zmluvy zahŕňa celé dejiny a celé ľudstvo, no keďže je vôľou Zmluvy, túžbou po spojení, môže sa adresovať len slobodným osobám.

Je teda pravda, že existuje Božia túžba, s ktorou sa každý osobne stretávame. Ak sa Boh prejavuje svojím Slovom, jeho Slovo je tu nato, aby ho každý z nás počul. Ak nás volá, aby sme boli synmi v jedinom Synovi, tak preto, že od nás čaká, že sa vyjadríme slovom, ktoré sa spojí s jeho Slovom.

Dúfa, že každý z nás mu toto slovo povie. Zjavenie jeho lásky ho v nás môže zrodiť: je na nás, aby sme ho vyslovili bez prinútenia.

Inými slovami, keď nás Boh stvoril na svoj obraz, každého z nás volá, aby sme tomuto obrazu dali osobitú podobu. Tak, ako Ježiš dal obrazu Otca osobitú ľudskú tvár a jeho slovu jedinečný prízvuk, každý z nás je povolaný odrážať vo svojom živote Otcovu svätosť.

Boh, pred ktorým stojíme, teda nie je super výkonný počítač, schopný programovať a pamätať si miliardy jednotlivých osudov, ktorého sa treba so strachom a chvením pýtať na našu budúcnosť. Láska prevzala riziko povolať nás k životu, podobných a odlišných, aby nám ponúkla zmluvu a spoločenstvo. K tejto Božej tvári sa máme obrátiť, ak  chceme naozaj spoznať Božiu vôľu. Spoznáme ju už nie ako diktát alebo osud, ale ako volanie k spoločnému tvoreniu.

Tvorenie

Odpoveď, ktorú ideme dať Bohu, nie je nikde zapísaná, ani v knihe života, ba ani nie v Božom srdci, iba ako očakávanie a nádej. Nádej v to, čo Boh ešte nevidí a čomu my ideme dať formu a tvár. Je to veľkosť a riziko našich životov, že sme takto povolaní, aby sme Boha potešili kvalitou a veľkodušnosťou našej odpovede.

Voľby, ktoré teda robíme, nie sú tvorením z ničoho. Pripravujeme ich z materiálov našej ľudskej prirodzenosti: z našej povahy a z našich dejín. Nemôžeme všetko, no môžeme dať zmysel a tvár tomu, čo by bolo len osudom. V tomto úsilí osobného tvorenia ako odpovedi na Božie volanie sa k nám pripája Duch, nie ako vonkajšia sila, ktorá by sa nám vnucovala, ale ako vnútorná energia, ktorá sa v nás prebudila prijatím Božieho slova a účasťou na živote Cirkvi.

Evanjelium nám nenadiktuje voľbu, ale otvorí obzory našej túžbe: „Bolo povedané... No ja vám hovorím... Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť“ (Mt 5,26–6,33). „Aby ste aj vy boli tam, kde som ja... Vôľa môjho Otca je, aby ste prinášali ovocie a vaše ovocie aby bolo trvalé“ (Jn 14,3–15,16). Evanjelium nám nepovie, čo treba robiť, ale v každej veci nás povolá k dokonalosti lásky: „Buďte dokonalí, ako váš Otec nebeský je dokonalý... Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás... ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi...“ (Mt 5,48; Jn 15,12; Mt 18,35).

Aj Cirkev nás môže povolávať... ku kňazstvu, k zasvätenému životu, k tej či onej forme služby, no nech sú jej potreby akékoľvek, nikdy nezaviaže človeka k osobitej ceste bez toho, aby sa ubezpečila o jeho slobodnom súhlase. Aby nám pomohla s odpoveďou, zoznamuje nás s obrovským zástupom svedkov a učí nás tu spoznávať bratov. Ich životy, ich voľby sú pred nami nie preto, aby sme ich napodobňovali, ale preto, aby sme ich nasledovali. František z Assisi, Ignác, Terézia... sú jedineční a nenapodobiteľní, no ich životy sú výzvami, aby sme aj my vymysleli odpoveď, ktorá oslávi Boha. A ak sa my usilujeme objaviť, čo oni prežili, zistíme, že nič nie je menej predvídateľné a naprogramovateľné ako ich život.

Hľadali Božiu vôľu z celého svojho srdca a veľmi živo si uvedomovali, že ich predchádza Božia láska, ktorá neskončila, keď ju spoznali pri vzdávaní vďaky. Pri svojej voľbe tápali, váhali, niekedy pochybovali, aby sa napokon zverili Duchu, ktorý ich viedol ku kráľovstvu. Z najrôznejších udalostí vedeli urobiť milosť, oslavujúc Boha tak v skúške, ako aj v úspechu. Plynulosť, súvislosť, ktorú v ich životoch obdivujeme, sa často objavila až neskôr, keď sme ich veľmi neistú cestu mohli objať jedným pohľadom. Pomyslime napríklad na duchovnú cestu Karola Foucaulda.  Životy svätých omnoho lepšie charakterizuje kvalita duchovnej reakcie na akékoľvek, aj tie najneočakávanejšie udalosti, než nezvratné naprogramovanie.

Nie vždy bol dobre pochopený Pascalov výrok: „Udalosti sú učiteľmi, ktorých nám Boh dáva, aby nám pomohol slúžiť mu.“ Nevkladajme mu do úst viac, než chce povedať. Udalosti nie sú rámcom, do ktorého nás Boh uzatvára; nie udalosti robia svätcov. Sú materiálom, ktorý je nám daný na vytvorenie našej odpovede. Odpoveď bude javiť známky použitého materiálu, no ešte viac známky autora, ktorý je za ňu zodpovedný a ktorým sme my. Nemôžeme urobiť všetko zo všetkého, ale vždy môžeme urobiť zo života dielo. Láska môže dať vyrásť svätosti v najhorších ľudských okolnostiach: svedectvo tých, ktorí zasvätili svoj život priateľstvu s ľuďmi žijúcimi na okraji spoločnosti, s vydedencami, nám to neustále pripomína.

Pýtame sa, či sa dá hovoriť o osobitej Božej vôli pre každého z nás. Cirkev, v ktorej prežívame spoločenstvo svätých, nám pripomína, že by bolo správnejšie hovoriť o osobnej odpovedi každého z nás na Božiu túžbu.

Pre dialóg dvoch slobôd

Božia láska nás predchádza; nikdy si ju neprestaneme uvedomovať a ďakovať za ňu. No ako nám pripomína svätý Pavol, táto láska sa „zriekla seba samej“ (Flp 2,7) v prospech našej vlastnej slobody a naveky pre nás prijala postavu Služobníka. To znamená, že keď nás volá k spoločenstvu s Bohom, netúži po ničom inom, než posvätiť našu slobodu a ponúknuť jej obzor, ktorý ju rozšíri až donekonečna: „Ostaňte vo mne a ja vo vás... Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 15,4.11). Ak má Boh ohľadom nás nejakú túžbu, tak tú, aby nás videl prinášať ovocie: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo“ (Jn 15,16). Nemôžeme lepšie zdôrazniť prvenstvo túžby Boha a zároveň jeho hlboké prianie: vidieť nás, ako sa plne ujímame svojej slobody. Ako láska prebúdza lásku, sloboda prináša slobodu: Božia prebúdza ľudskú.

Na posúdenie duchovnej kvality mojej odpovede Bohu si ju musím prejsť ešte z hľadiska mojej slobody. Je ovocím mojej hlbokej slobody, vyjadruje život, ktorý sa reálne ujíma seba samého? Že sa moje rozhodnutie zlučuje s Božou vôľou, spoznám podľa toho, že robí ma slobodnejším, tzn. dáva môjmu životu súvislosť a zmysel, zjednocuje moju minulosť a otvára jej budúcnosť. Tu sa dotýkame jednej z najhlbších vlastností duchovného rozhodnutia. Zjednotí to, čo v mojej minulosti ešte nebolo, čo sa týka súvislostí. Utká v mojej pamäti spojitosti, ktoré som ešte nezbadal, vovedie do zdanlivej nesúvislosti mojich milostí a slabostí novú súvislosť. A zároveň mi otvára budúcnosť. Takto znovu zjednotená minulosť ukazuje nové možnosti. Čo sa javilo ako nemožné alebo nezmyselné, stáva sa prirodzené. Keď sa Ignác z Loyoly pri svojom návrate z Jeruzalema rozhodol, že pôjde do školy, táto voľba zjednotila celú minulosť milostí okolo duchovného hnutia, ktoré spoznal ako podstatné: túžby pomáhať dušiam. Tá zároveň otvára budúcnosť, ktorú Ignác ešte nevníma, no je zaznamenaná do logiky tejto voľby: založenie Spoločnosti.

Bude môcť v pravde povedať, že založenie Spoločnosti je celé dielom Boha, ktorého láska ho predchádzala a viedla vo všetkých etapách jeho života. Môžeme tiež povedať, že je to dielo Ignáca, jeho veľkodušnosti, jeho vernosti, jeho jasnozrivosti: nesie známku jeho slobody. Treba teda hovoriť o Božej vôli? Cítime, že všetky alternatívy nechávajú bokom hlbokú pravdu: pravdu stretnutia, spojenia dvoch slobôd, ktoré sa stretávajú v spoločnom diele.

Pre dobro celého tela

Hovoriť o osobitej Božej vôli pre každého z nás si žiada, aby sme to spresnili. V Biblii je každé povolanie individuálne: ľudia, ľud. No svätý Pavol nám hovorí, že každá milosť je daná pre dobro celého tela. Pripomeňme veľké udalosti dejín spásy: vynoria sa mená Abrahám, Mojžiš, Dávid, proroci, Ježiš. Vlastné mená s veľmi osobitými osudmi, no žiadne z nich sa nedá pochopiť bez odkazu na jeho miesto v ľudskom spoločenstve. Svätí sú len v spoločenstve svätých, na ceste Božieho ľudu ku kráľovstvu.

Takto rozoznať Božiu vôľu pre môj život znamená neustále sa pýtať seba samého na moje miesto v Kristovom Tele. Nie na to, čo mi bude určené, ale na to, ktoré môžem, ktoré túžim zaujať. Akým členom budem pre dobro celého Tela? Patrí sa mi dať odpoveď a Boh ju odo mňa čaká, veľkodušnú a novú, aby sa tešil z mojej solidarity, ako sa tešil z mojej slobody.

Sme predmetmi osobitej Božej vôle?

Vo svojich životoch máme rozoznať Božie volanie a bolo by nezmyselné povedať, že také nie je. Boh nás neprestáva utvárať svojím Slovom. Existujeme len v tomto Slove, ktoré nás dnes volá k životu. Je na nás, aby sme spoznali mnohoraké slová, ktoré prekladajú toto stvoriteľské Slovo, ako sa dieťa stáva pozorným na slová, ktoré ho volajú, aby vyšlo zo seba. Keď sa pokúšame prejsť svoj život pod Božím pohľadom, spomínajúc si na jeho lásku a vernosť k nám, často sa stávame citlivými na volanie, ktoré nám adresuje. Ono nám viac než konkrétna vôľa, vyjadrená v životnom pravidle, vypovie túžbu Boha, jeho očakávanie a nádej: vidieť nás, ako postupne formujeme svoju odpoveď. Môžeme teda bez úzkosti prijať váhania, pády a dvojznačnosti našich volieb. Ako hovorieval Emmanuel Mounier: „Boh je dosť veľký, aby aj z našich omylov urobil povolanie.“

V Otcovom dome je veľa príbytkov. Boh čaká, že si v ňom vybudujeme ten svoj, a pracuje na tom spolu s nami.

Michel Rondet

preklad: Bernard Mišovič SJ

(originál článku v anglickom jazyku: theway.org.uk)

Pre rozvitie témy:

J. THOMAS: Ignace, pélérin de Dieu (Ignác, Boží pútnik). Príloha k Vie Chrétienne, č. 298, najmä strany 16-22: Božia vôľa.
GARRIGUES, regionálna revue kresťanskej kultúry, vydaná v Centre de la Baume, chemin de la Blaque, 13090 Aix-en-Provence, č. 22 Choisis donc la vie (Vyber si teda život) a č. 27 Relire sa vie pour y lire Dieu (Prejdi svoj život, aby si v ňom videl Boha).
J.-P. de CAUSSADE: L’abandon à la providence divine (Odovzdanie sa do Božej prozreteľnosti), D. B. B., edícia Christus, č. 22.