Pastorácia povolaní na Slovensku

  • Má Boh pre každého osobitú vôľu?

    Takto položená otázka nás privádza do rozpakov. Sú dni, keď sa chceme odvolávať na osobitú Božiu vôľu, ktorá by bola naším povolaním...

 

 

 

 

 

 

 

Návštevníci našej stránky

Dnes:16
Tento týždeň:984

Práve je tu on-line 37 návštevníkov a nik z nášho tímu.



Otázky a odpovede

Odpovedá sr. Veronika Karaffová, osc: Povolanie do manželstva nemusí byť na celý život. Sú prípady, kedy človek cíti veľkú túžbu po nasledovaní Krista v rehoľnom živote po ovdovení, alebo i ešte počas života v manželstve. Františkánske rády myslia v reguli i na tieto životné cesty (asi je to i všeobecne platné). Ak človeka neviaže povinnosť voči nedospelým deťom a pokiaľ i jeho manželský partner zamýšľa vstúpiť do rádu, dá sa manželstvo rozviazať. V prípade sv. Mikuláša z Flüe stačil dokonca súhlas manželky a jeho detí, aby sa stal pustovníkom. U vdov je to jednoduchšie, ich deti musia byť už samostatné. Ak deti nemajú, nieto vôbec žiadnej prekážky, ak pociťujú toto povolanie. Poznám ženy, ktoré úspešne prešli formáciou dokonca i vo vyššom veku, po päťdesiatke.

Odpovedá sr. Veronika Karaffová, osc: Človek je tvárny spravidla približne do svojich 35 rokov. V tomto čase sa utvára jeho osobnosť, jeho zvyklosti, jeho zbožnosť, jeho spôsob života s inými ľuďmi. Keď sa vstupuje teda vo vyššom veku, poviem to takto: Musí ten človek do spoločenstva a daného spôsobu života pasovať hneď, inak sa na jeho inakosti už nedá nič, alebo len máličko zmeniť. Je to i vek, v ktorom sme v plnej sile a tvorivosti života. Je lepšie, keď vo veku 35 rokov máme už formáciu za sebou a môžeme sa plne uplatniť v službe povolania.

pokračovanie...

Odpovedá sr. Veronika Karaffová, osc: Čo sa týka situácie s rodičmi, je to vždy individuálna záležitosť. Záleží na tom, nakoľko sú samostatní, alebo či potrebujú pomoc. Biblia nám hovorí jasne, čo je normálne a správne: "Muž opustí svojich rodičov a primkne sa k svojej manželke". Teda má cesta povolania vždy prednosť pred zotrvaním v rodine, v ktorej vyrastáme. Ale zároveň platí i 4. prikázanie, že sme za rodičov v ich starobe zodpovední. V málopočetných rodinách to vedie niekedy k vážnej dileme.

pokračovanie...

Odpovedá sr. Veronika Karaffová, osc: Byť otvorená všetkým možnostiam - to je ten správny východiskový bod. Je to rozhodnutie sa úplne dôverovať Bohu, ktorý vie, čo je pre nás najlepšie! Len tento postoj ti dá slobodu.

pokračovanie...

Odpovedá sr. Veronika Karaffová, osc: ...Ako je to teda s poslušnosťou a "demokraciou" v rehoľnom živote dnes? Ide tu o dva póly: O individualitu a o spoločenstvo. - O individuálne záujmy a spôsob života a o záujmy a spôsob života celku - spoločenstva, ktoré musí mať určitý profil, poznávacie znaky, aby nebol len zhlukom indivíduí bez formy a tvaru.

pokračovanie...

Odpovedá sr. Veronika Karaffová, osc: ...Postupne som získala túto istotu: Vlastne je to Ježiš, ktorý je schopný vo mne, cezo mňa a so mnou žiť toto povolanie. Ja sama som toho neschopná. V každej kríze, keď som prišla na svoje hranice to bol on, ktorý urobil ten ďalší krok.

Milá M., mne pomohlo toto: Bola som otvorená pre obe cesty (rehoľa, manželstvo).
Popritom som konala svoje povinnosti (mojím vtedajším povolaním bolo byť
študentkou - a to som chcela robiť na 100 percent) a snažila som sa byť otvorenou na znamenia. Nechala som sa pozvať na stretnutia mladých, i na exercície, využívala som chvíle voľna na modlitbu či na stretnutie sa s priateľmi...
Bola som vnímavá na moje túžby - a postupne, postupne sa ukazovalo:
Kláštor. Keď som dospela k tomuto bodu, povedala som si: Dobre; a začala
som znova od nuly: Znova som nechala bokom všetky dôvody a otvorila som sa pre obe cesty. To sa opakovalo asi 3 krát a vždy som došla k rovnakému
výsledku: Kláštor. Potom som sa teda už neotvárala - ale upriamila na túto cestu.
Samozrejme som mala i počas formácie pochybnosti, veď je to skúšobná doba. Ale postupne som získala túto istotu: Vlastne je to Ježiš, ktorý je schopný vo mne, cezo mňa a so mnou žiť toto povolanie. Ja sama som toho neschopná. V každej kríze, keď som prišla na svoje hranice to bol on, ktorý urobil ten ďalší krok. A teda je to Ježišova záležitosť, nie moja. Ježiš žije vo mne toto povolanie, ja som len priestorom, ktorý sa mu otvára :-). A po tomto poznaní som už nemala vôbec žiadne pochybnosti :-).

Odpovedá sr. Veronika Karaffová, osc: Dôležité je uvedomiť si jednu vec: V kláštore žijeme náš ľudský život, nie anjelský a preto musíme dobre vyvážiť askézu i milosrdenstvo - prácu i odpočinok a pod. Lebo kláštor nie je len nejaká dočasná záležitosť, sme v ňom 24 hodín denne.

pokračovanie...

Odpovedá sr. Veronika Karaffová, osc: Telesné panenstvo nie je podmienkou pre vstup do rehole, ale panenstvo pre Nebeské kráľovstvo je jedným z ideálov rehoľného života a jednou z tzv. evanjeliových rád. Spolu s chudobou a poslušnosťou ho sľubujeme Bohu ako cestu nasledovania Krista.
To znamená, že nezávisle od toho, či telesne panenskí sme alebo nie, je panenstvo podmienkou rehoľného života. O čo teda v hĺbke ide?

pokračovanie...

Najbližšie sa chystá:

  • Duchovná obnova - Spišská Kapitula

    Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka

    pozýva chlapcov-stredoškolákov a starších na duchovnú obnovu

    29. novembra - 1. decembra

    alebo

    6. - 8. decembra 2019

    v Spišskej Kapitule.

    Viac info...

    Video

     

Najnovšie sa chystá:

Čo sa naposledy udialo:

  • Verím, Pane, pomôž mojej nevere

    Pôstna duchovná obnova pre dievčatá bola v dňoch 9.-10. 3. 2019 v kláštore na Kapitulskej 25 v Trnave. Téma obnovy bola: „Verím Pane, pomôž mojej nevere.“  Mk 9, 24

    Duchovnú obnovu viedol p. Quirín Ján Barník, O. Praem, v spolupráci so sr. Laurou a sr. Bohumírou. Obnovy sa zúčastnilo 16 dievčat. Obnova bola zameraná na Božskú čnosť viery. Počas meditácie, krížovej cesty, práce s Božím slovom , adorácie a aktivity sa dievčatá hlbšie zaoberali vierou a jej prežívaním v každodennom živote.

Jedna z ciest duchovných povolaní:

Inštitút milosrdných sestier Svätého kríža SCSC

latinsky Sororum Caritas Sanctae Crucis
ľudovo krížové sestry

Kapucín Teodózius Florentini s pomocou Matky Márie Terézie Schererovej v roku 1856 - v období prevratných sociálnych a politických zmien - založil vo Švajčiarsku tento inštitút s úmyslom, aby sestry boli nápomocné akémukoľvek druhu ľudskej biedy.

Základný prameň ich charizmy tkvie v milosrdnej Božej láske, ktorá sa v Ježišovi Kristovi obetuje až na smrť na kríži. Hodnoty kríža, zmŕtvychvstania a milosrdenstva sú základom františkánskej spirituality sestier....

Viac o tejto duchovnej ceste...