Pastorácia povolaní na Slovensku

Ako je to s človekom, čo sa bojí Pána? Ukáže mu cestu, ktorú si má vyvoliť.

Sestra Hroznata sa modlí za hľadajúcich aj tých, čo im pomáhajú.

Napíš jej a ona ťa zahrnie do svojich modlitieb.

Sleduj novinky pastorácie povolaní

 

Návštevníci našej stránky

Dnes:48
Tento týždeň:48

Práve je tu on-line 19 návštevníkov a nik z nášho tímu.



Mám, alebo nemám? Aké sú kritériá rozpoznávania povolania do konkrétnej rehole? I.

Konkrétne spoločenstvo

V prvom pokračovaní článku k tématike hľadania povolania do konkrétnej rehole sa chcem venovať pohľadu na konkrétne spoločenstvo. Nie je kláštor ako kláštor, i keď patrí do tej istej rehole! Zvlášť kláštory starých rádov sú každý úplne samostatný, má svoju históriu, svoju tradíciu, svoje zvyky, svoj spôsob, ako žije podľa regule a ako chápe a žije svoju spiritualitu. Preto je dôležité zistiť oboje: do ktorého rádu ma Boh povoláva a do ktorého konkrétneho spoločenstva...

„A rozprávajú sa sestry spolu niekedy o Ježišovi?“

Ježiš je Alfa a Omega celého rehoľného života. V posledných rokoch i desaťročiach boli vydané viaceré knihy od bývalých rehoľných sestier, ktoré svoju skúsenosť v kláštore až po dobu ich výstupu z kláštora spísali ako biografické dielo.

Veľmi nápadné je, že tieto sestry nemali dostatočný vzťah k Ježišovi. Jedna z nich hneď v prvý deň zvesila kríž zo steny vo svojej cele a strčila ho do zásuvky písacieho stola, iná zasa o ňom v knihe vôbec nepíše. Na Ježišovi stojí či padá rehoľné povolanie. On je ten, ktorý zostáva ako jediný vždy tam, kde všetko ostatné stráca zmysel. On je ten, ktorý o teba bojuje, i keď ty nevládzeš urobiť už ani krok zo svojej sily. On je ten, ktorý dáva vôbec zmysel celému rehoľnému povolaniu.
Ak sestry medzi sebou nikdy úprimne nehovoria o Ježišovi, ak nie je možné cítiť ich lásku k nemu, ich zanietenie sa pre Ježiša, ťažko nájdeš v takomto spoločenstve priestor, kde sa môžeš zveriť i so svojou intímnou stránkou. A intimita nesmie byť v kláštore tabu, zvlášť keď v ňom žiješ 24 hodín denne a nemáš inú možnosť zdieľania sa. Ježiš nepatrí v kláštore len do liturgie. On je ženíchom každej jednotlivej sestry – a rôznorodosť ich vzťahov k nemu vnáša do spoločenstva pestrosť, radosť a krásu.

„Ja tie sestry vlastne ani nepoznám...“

Niektoré kláštory ponúkajú pre kandidátov a kandidátky rozličné stupne vzájomného spoznávania sa. Najprv prvý kontakt, potom možno jeden rozhovor, neskôr niekoľkodňový pobyt v hosťovskej časti kláštora, ďalej spoločnú prácu či i modlitbu v klauzúrnej časti kláštora, až napokon týždňové až mesačné pobyty priamo v klauzúre, čiže skúšku života ako ho žijú sestry s účasťou na celom dennom programe. Týmto spôsobom ťa spozná nielen sestra, ktorá ťa sprevádza, ale i celé spoločenstvo – a naopak – ty nespoznáš len jednu sestru, ale všetky. Spoznáš atmosféru v kláštore, možno i konflikty a napätia a spôsob, ako s nimi sestry zaobchádzajú.

Sú ale i spoločenstvá, ktoré ťa za prah klauzúry pustia len po vstupe. Tento spôsob je dosť riskantný, lebo nevieš, čo ťa čaká hlavne po tej ľudskej stránke, vo vzťahoch. Ak spoločenstvo, ku ktorému sa cítiš byť povolaný/povolaná má takýto spôsob kandidatúry, skús sa o kláštore a jeho spoločenstve poinformovať cez niekoho, kto má k nemu priamejší prístup, napr. duchovný správca, otec biskup, prípadne iné spoločenstvo toho istého rádu.
„Dôveruj, ale preveruj“ je dobrým pravidlom pri spoločenstvách, ktoré o sebe nedajú veľa vedieť navonok.

„Veď tu žijem vlastne presne tak isto, ako som žila vo svete!“

Svet si berie každý so sebou. To je proste fakt. Nečakaj, že ťa kláštorné múry zmenia a nečakaj za kláštornými múrmi ideál. Ale svoju pravdu táto výpoveď má.
Každé spoločenstvo sa má snažiť žiť podľa regule v tej dobe, v ktorej žije. Spoločnosť, v ktorej vyrastáme, nás formuje a od detstva vychováva. Preto sa nedá spôsob života komunity jednoducho tradovať z generácie na generáciu vo všetkých detailoch, mnohé potrebujú byť „preložené do jazyka dnešnej doby". To však ale neznamená, že sa má kláštor prispôsobiť tomuto svetu. „Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta,“ hovorí Ježiš o tých, čo ho nasledujú, vo svojej modlitbe (Jn 17,15-16).

Treba preto dbať na to, či kláštor dodržuje i určitú askézu. Či sa dodržiava silencium, či sa rozumne strieda modlitba, práca a voľný čas, či sa pre dobro spoločenstva netolerujú nejaké závažné zlozvyky jednotlivcov. Nie je totiž každý zodpovedný len za seba. I navzájom si máme pomáhať v dodržiavaní toho, čo sme sľúbili. Nemôže si robiť každý čo chce – i to vedie k roztriešteniu spoločenstva a k frustrácii povolaného.

„A nahnevajú sa sestry niekedy?“

Otázka, ako spoločenstvo zaobchádza s konfliktami, je jedna z kľúčových. V minulosti (ale sú spoločenstvá, ktoré sa podľa toho riadia i dnes) sa pokladalo za dokonalé mať ku každému približne rovnaký vzťah – teda za žiadnu cenu nemať nejaké obľúbené osoby v spoločenstve. Heslom tohto poňatia je: „Keď sa s niekým zhováraš, musíš to robiť tak, aby v každej chvíli k rozhovoru mohol prísť niekto tretí.“ To, čo sa zdá na prvý pohľad spravodlivé, ale ukáže veľmi rýchlo svoju neprirodzenú stránku. V spoločenstve totiž vládne akási divná atmosféra, v ktorej nikto nevie, čo si druhý o ňom myslí. Vznikajú napätia, ktoré sa nedajú pomenovať ani rozlíšiť. Konflikty sa zamlčujú, lebo sa nedajú vyriešiť medzi štyrmi očami. Ak i niektorá sestra či brat tento nápor nevydrží a akosi „vybuchne“ – či už pred inou sestrou/bratom, alebo pred predstaveným, odnesie si so sebou skôr len výčitky svedomia a rozhodnutie svoje pocity v budúcnosti ešte lepšie ovládať, teda lepšie „skryť“ – čo sa ale nikdy nepodarí.

V minulosti existovali tzv. „kapituly vyznania viny“, spoločné stretnutia komunity, pri ktorých bolo možné aspoň vysloviť, čo mrzí mňa, čo som zanedbala, čím som sa pred spoločenstvom previnila. Boli to určité kanály, kde sa dalo aspoň jednostranne vysloviť niečo negatívne, dať tomu priestor. Ale tieto kapituly sa v tejto forme neudržali, hlavne po tom, kedy ľudia začali chápať vinu a odpustenie na podklade nových psychologických poznatkov. Na miesto týchto kapitúl ale neprišla iná alternatíva. Preto ak v  spoločenstve nie je možné nejakým spôsobom vysloviť i negatívne veci, správanie, emócie, je veľmi ťažké nájsť v ňom svoje miesto po ľudskej stránke. Ale to neplatí len o negatívnych emóciách.

„Veľmi som si želala, aby ma niekto aspoň občas objal!“

Opát jedného benediktínskeho spoločenstva mal vo zvyku volať si brata po bratovi raz za mesiac na krátky osobný rozhovor. Jednou z otázok bolo: „Máš v spoločenstve medzi bratmi aspoň jedného priateľa?“ Tomuto opátovi záležalo na tom, aby bratia žili v emocionálne otvorenom, priateľskom a tak i bratskom prostredí.

Netreba sa báť priateľstva v kláštore. Ak je toto priateľstvo otvorené pred spoločenstvom, je veľkým darom pre jeho ľudskú atmosféru. Paseku v spoločenstve narobí len priateľstvo, ktoré sa stane výlučným, ktoré sa do seba uzatvorí, ktoré napokon oboch členov spoločenstva na seba naviaže a urobí ich neslobodnými. V takom prípade ide o znak nezrelosti vzťahu. Žiadny člen komunity mi nemôže nahradiť matku či otca, krok do zrelosti musím urobiť sám prijatím zodpovednosti za seba samého i za môj citový život.

„Ja som tam nemohla milovať.“

Každý z nás má svoj úplne originálny spôsob, akým dokáže prejavovať náklonnosť, priateľstvo, lásku. V spoločenstve by mal byť na to dostatočný priestor. Ak je všetko do bodky nalinkované – ak má každý „svoj úsek“, za ktorý je zodpovedný a kam mu nemá alebo i nesmie „fušovať“ (pomôcť) nik iný, strácajú sa možnosti pre drobné skutky lásky, z ktorých spoločenstvo žije. Spomínam si na situáciu, kedy som bola zodpovedná za prípravu ovocia. Jedna sestra mala alergiu na určitý druh ovocia, tak som do misky dala i jeden pomaranč. Miska pri večeri kolovala a pomaranč si zvolila iná sestra – netušiaca môj zámer. Rýchlo som vstala od stola, utekala do pivnice a priniesla ešte jeden pomaranč a dala ho tej sestre s alergiou. Ona sa spontánne veľmi potešila a v tichu sa mi srdečne poďakovala. Večera pokračovala ďalej a po nej prišla táto sestra za mnou a poprosila ma, aby som to už radšej nikdy neurobila. Počas večere premýšľala, že by takto v komunite vynikala, akoby mala nejaké extra želania, a to je jej nepríjemné.

Spoločenstvo, v ktorom „nemôžeš milovať“, v ktorom sú ti zviazané ruky predpismi, spoločenstvo, ktoré sa rozhodne skôr pre „nemilosrdný poriadok“ ako pre trochu chaotickú lásku ti asi ťažko dá nejako vedieť, že ťa srdcom prijíma. Možno v ňom nadobudneš skôr dojem, že len funguješ ako koliesko v stroji. Spoznáš osamelosť.

„A keď sa nejakej sestre nevodilo dobre, zmizla do samoty...“

Ako zaobchádza spoločenstvo s krízami jeho členov? Je zaiste nepríjemné, keď sa všetky problémy „vytrubujú“ celému konventu, ale i utajovanie problémov jednotlivcov nekoná dobré služby, lebo nemôže v spoločenstve vyklíčiť solidarita. I krízy upevňujú spoločenstvo. Ukazujú nám našu krehkosť i našu vzájomnú závislosť, potrebu pochopenia, prijatia, pomoci. Je prineskoro dozvedieť sa jedného večera, že tvoja spolusestra, s ktorou si trávila deň za dňom, mesiac za mesiacom, ba aj rok za rokom, na druhý deň vystupuje z kláštora. Je to neskoro nielen na rozlúčku, je to neskoro, lebo trpela na svojej ceste sama.

Pochybnosti a krízy patria k životu a nesmú byť tabu v spoločenstve. Inak neprídeš na to, či ťa spoločenstvo nesie, unesie, drží a vydrží. I k pochybnostiam a krízam patrí odvaha – veď kto by si ich želal dobrovoľne? Ak trpí tvoja spolusestra či tvoj spolubrat osobnú krížovú cestu a ak sa smie ukázať v spoločenstve i so zaslzenou tvárou či v nahote svojich rán, je jeho utrpenie požehnaním pre celé spoločenstvo – a v jeho zrkadle sa stane jeho utrpenie požehnaním i pre neho samého. „My však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista - Božiu moc a Božiu múdrosť. Lebo čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia.“ (1Kor 1,23-25)

 

Ďakujem za vašu pozornosť, ďakujem vám za vaše pozitívne ohlasy na prvý diel tohto seriálu na Facebooku. I vaše otázky môžu článok obohacovať a dotvárať...
V ďalšom dieli sa chcem venovať formácii – čo smieš od nej očakávať ty a čo od teba smie očakávať vo formácii spoločenstvo.

Sr. Veronika OSC