Keď sa rehoľný život (naprvýkrát) nepodarí. O integrácii ťažkých zvratov na ceste povolania. 1.

Sú správy, ktoré obletia naše malé svety rýchlosťou blesku. "Počuli ste už? Marienka odišla z rehole!" "Čo? Janko už nie je v seminári?" "Neslýchané!" A už sa to len tak sype a Marienka s Jankom sú opečiatkovaní: "Nevydržala". "Sklamal". Tento článok píšem hlavne pre ľudí, ktorí svoj odchod z rehole či zo seminára doslova pretrpeli.To sú ľudia, ktorí poznajú Kristov kríž i zvnútra a vedia z vlastných skúseností, aký je ťažký. Ale je to zákonite i koniec cesty, ku ktorej sa cítili byť povolaní?

Kto premýšľa nad vstupom do kňazského či rehoľného stavu to zriedka robí neuvážene, ľahkovážne či ľahostajne. A nemyslím si, že premýšľa o tom, že niekedy túto cestu opustí. Ľudia, ktorí sa odvážia urobiť tento krok hľadajú naň silu i roky. Hľadajú Božiu vôľu, nie tú svoju, radia sa so skúsenými a dobre "prepočítavajú svoj majetok, aby vedeli, či majú na dokončenie veže" (Por. Lk 14,28-33). Berú na seba celé jarmo tohto rozhodnutia, tie tisícoraké prekážky, neporozumenie zo strany iných, opustenie zamestnania, zabezpečenia, stratu príjemnej anonymity v spoločenstve veriacich. A berú na seba hlavne veľkú neistotu, lebo ich cesta sa iba začína...

Prečo? Prečo sa rehoľný život niekedy nepodarí? Aké aspekty tu hrajú úlohu? Kto je na vine – ak sa o vine dá vôbec hovoriť?
Tento článok píšem hlavne pre ľudí, ktorí svoj odchod z rehole či zo seminára doslova pretrpeli. Ktorí nechceli opustiť Pána a už vôbec konať proti jeho vôli. Ktorí bojovali až do konca a na tomto konci vysilení, museli pozbierať ešte toľko sily a odvahy, aby mohli niekde začať úplne odznova. Všetkým týmto ľuďom patrí môj veľký obdiv a moja úcta a vďaka. To sú ľudia, ktorí poznajú Kristov kríž i zvnútra a vedia z vlastných skúseností, aký je ťažký. Ale je to zákonite i koniec cesty, ku ktorej sa cítili byť povolaní?

Tento článok píšem ale i pre tých, ktorí svoje povolanie do rehoľného či kňazského života ešte len hľadajú. Božiemu volaniu sú prístupní skôr ľudia citliví, pokorní, tí, ktorí nehľadajú svoj prospech a svoju kariéru, ale ktorí sú skôr otvorení darovať svoje talenty, vôľu a lásku nejakému spoločnému dielu v službe evanjelia. Sú to ľudia, ktorí uprednostňujú v prvom rade druhých, ktorým nezáleží až tak na sebe, ktorí sa tešia z napredovania druhých a to svoje vôbec nemerajú. Akokoľvek pekné, dobré a sľubné tieto vlastnosti aj sú, nesú v sebe i určité nebezpečenstvo pri konfrontácii sa s realitami zvoleného spôsobu života. Ako sa teda treba na vstup do kláštora pripraviť?

1. Prirodzený odchod ako súčasť cesty povolania.

Čas formácie je čas skúšobný i keď nevstupujeme do rehole „na skúšku“ - vstupujeme tam s úmyslom zostať v nej po celý zvyšok vlastného života. Ale počas prvých rokov sa môže ukázať, že volanie do rehole bolo volaním dočasným, že nás v nej Pán chcel pripraviť na niečo iné týmto osobitným spôsobom. Alebo sa ukáže, že napriek dobrej vôli a príprave na rehoľný život predsa len nie je pre nás tou správnou voľbou. Skúsenosť dočasného pobytu v kláštore sa dá porovnať so skúsenosťou púšte. Je časom, kedy sa všetkého vzdávame a otvárame sa novému, kde prenikáme do hĺbky svojho srdca, duše i ducha, kde nás Boh oslovuje v tichu a my sa učíme poznávať ho, kde sa prečisťujeme a vnútorne dozrievame. Púšť sa však nemusí stať naším domovom. Časom pribúdajú situácie, v ktorých sa načrtáva iná alternatíva pre život, v našom vnútri sa ozývajú túžby, ktoré sme predtým nepoznali a ktoré silnejú (napr. túžba po vlastnej rodine alebo po inej charizme),  množí sa akýsi smútok pri vykonávaní dennodenných povinností a vzrastá radosť pri predstavách života niekde inde. Zvolená cesta sa zdá byť ťažká a predstava zotrvať na nej i po dobe formácie je stále viac nepredstaviteľná. Pomaly sa akoby cesty rozdeľujú, nevrastáme hlbšie do spoločenstva, ale akoby sa osamostatňujeme. Je ťažké prejsť týmto obdobím, lebo od nás vyžaduje veľa pravdivosti voči sebe samým a dobré rozpoznávanie: Je to len dočasná kríza, alebo je to smerovka na inú cestu? Spočiatku to veľmi irituje. Ale pravdu nájde každý, kto verne plní svoje povinnosti a vydrží i dlhú periódu sucha. Keď som bola sama v podobnej kríze, opúšťala kláštor práve jedna sestra vo formácii a povedala mi: „Ver tomu, že raz príde bod, kedy to proste budeš vedieť. Proste zrazu spoznáš, čo máš urobiť. Ja sama som tomu dlho neverila, ale ten bod prišiel a ja som dostala úplnú istotu.“
Bývalí členovia rehoľnej formácie, ktorí opustia kláštor v pokoji a prirodzene, integrujú vďačne túto skúsenosť do mozaiky svojho životného príbehu.

Nabudúce: 2. Odchod z kláštora ako nutné dobro.


Sr. Veronika Karaffová, osc