Pastorácia povolaní na Slovensku

Ako je to s človekom, čo sa bojí Pána? Ukáže mu cestu, ktorú si má vyvoliť.

Sestra Hroznata sa modlí za hľadajúcich aj tých, čo im pomáhajú.

Napíš jej a ona ťa zahrnie do svojich modlitieb.

Sleduj novinky pastorácie povolaní

 

Návštevníci našej stránky

Dnes:85
Tento týždeň:1053

Práve je tu on-line 72 návštevníkov a nik z nášho tímu.



O nemilosrdnom poriadku a poriadnom milosrdenstve.

Tráva v cestePred mojím vstupom do kláštora mi jeden pán profesor kládol na srdce toto ponaučenie: Poznal kňaza, ktorému vo fare pomáhali rehoľné sestry. Každý deň mu upratovali v pracovni a na jeho stole nenechali ani jediný papier či pero, nijaké tlačivo, čo tam z predošlého dňa zanechal. Kňaz musel potom všetko vždy v tomto nemilosrdnom poriadku, ako to nazýval, s námahou hľadať. Dajte si pozor, hovoril mi pán profesor, aby ste nenatrafili na taký kláštor, ktorý z vás urobí nemilosrdne poriadnu sestru.

Stretávam sa často s predstavou mladých, že sa v kláštore pestuje tento nemilosrdný poriadok. Filmy i knihy, životopisy svätých svedčia o podivných praktikách v čase formácie v rehoľných spoločenstvách. Ale koľko z nich hovorí o súčasných podmienkach vo formácii?

Príťažlivosť ideálu.
Bičujete sa ešte? Spíte v truhlách? Musíte na slovo poslúchať predstavenú? Tieto otázky svedčia o veľmi ponurých predstavách, čo sa asi tak deje za kláštornými múrmi. A veru nelákajú a spôsobujú obavy, úzkosť i strach, či akési pobavenie.
O nutnosti kláštor a život v ňom dobre si preveriť nielen z vlastnej skúsenosti, ale i zo skúseností tých, čo majú do kláštora okrem jeho členov prístup, som už písala v inom článku. Teraz chcem napísať niečo o poriadku (askéze) a milosrdenstve.
Vlastnosťou zdravého a silného mladého človeka je túžba po radikálnosti, po autenticite, pravosti, rozhodnosti, príklade. Chce niečo dokázať a latku si kladie vysoko – má ideál. Je schopný pustiť sa i do ťažkých vecí, ak idú ruka v ruke s týmto ideálom. Chce toho veľa naraz a má veľké očakávania i na tú druhú stranu. Skôr ho osloví kláštor, ktorý vyniká svojimi zvykmi, ktoré človeka ohúria (kto vstúpi, vyjde už len tak, že ho vyvezú „nohami napred“, či povolenie návštevy len raz do roka), ako kláštor, ktorý netvoria takíto „vysokovýkonní športovci“ a skôr o svojom živote tvrdia, že záleží predovšetkým na vlastnej zodpovednosti každého člena, ako verne svoj ideál žije.
Prísnosť a poriadok teda na jednej strane odstrašujú, na druhej ale i priťahujú. Prečo je to tak?

Tri fázy povolania.
Nik nemôže žiť rehoľným životom na vlastnú päsť. Musí mať spoločenstvo, kde sa to naučí, kde sa jeho rastlinka povolania vyformuje, vyrastie a zosilnie. Potrebuje teda zázemie, ktoré ho prijme, udrží, podrží a ponesie. Potrebuje akoby také lono, maternicu, aby sa pripravil na výkon svojho povolania.
Povolanie sa odvíja v troch fázach:
1. Si nesený inými
2. Ideš sám
3. Nesieš iných

Prvá fáza: Si nesený inými.
Preto teda oslovujú na začiatku ideály poriadku a askézy: Sú veľmi potrebné pre prvú fázu. Je potrebné, aby v kláštore bol poriadok (rád), lebo ten drží povolanie, je jeho kostrou, orientačným bodom, priestorom pre realizáciu. Prvá fáza ale potrebuje i patričné milosrdenstvo. Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť: Keď som vstupovala do kláštora, vzala som si so sebou len maličkú cestovnú tašku s troškou bielizne, Svätým písmom a mojou flautou. Sestra, čo mi priviezla na vrátnicu vozík na moje veci, sa nestačila diviť môjmu malému obsahu batožiny. Po čase ale „pricestovali“ za mnou i moje CD-čká s hudbou, noty a iné veci. Zistila som, že môj ideál bol pritvrdý, že som si tú latku položila predsa len privysoko :-). Až po niekoľkých rokoch mi boli moje CD-čká úplne zbytočné. Milosrdenstvo som ale potrebovala i zo strany spoločenstva. To množstvo každodennej modlitby ma privádzalo na koniec mojej trpezlivosti a sily. Pol roka som sa teda nemusela zúčastňovať na ranných a večerných modlitbách. Po tomto čase som bola silná natoľko, že už mi modlitba celého breviára a iných pobožností nerobila problém. Nebolo by teda tohto milosrdenstva, tohto priestoru pre zvyknutie si, pre rast z mojej strany i zo strany spoločenstva, nemilosrdný poriadok by ma určite už v prvej fáze zlomil.

Druhá fáza: Ideš sám.
Vyskúšať si vlastné sily, vlastné nohy či „krídla“ je čas, ktorý nám ukáže úspech vstupnej formácie. Nakoľko som už tým, kým som sa chcel stať sa ukáže podľa toho, či žijem naučený spôsob života i bez korektúry zvonku, bez vonkajšej normy, bez určeného poriadku.
Stáva sa to pri absolvovaní noviciátu či pri zaradení sa do pracovného programu v spoločenstve alebo mimo neho (v činných reholiach). Vonkajšková sloboda (viac menej vlastné rozčlenenie si času modlitby a povinností) viac podčiarkuje aspekt milosrdenstva (upustenia od očakávaného výkonu). Toto nemusí byť len vecou jednotlivca. I spoločenstvo, v ktorom žijeme, môže pôsobiť skôr rozlietaným dojmom, kde sa zriedka stretnú všetci naraz aspoň raz za deň (v činných spoločenstvách).
Toto je veľkou skúškou pre človeka vo formácii, lebo je to, akoby sa mu rozsypala zem pod nohami. Ideál je vo vážnom ohrození. Niekto sklamaný z kláštora odíde, ale je i iná možnosť: Nájsť nosnú plochu sám v sebe, vo svojom presvedčení; stať sa stabilným a pevným členom spoločenstva. Ako na to? Upevňovaním si vnútorného i vonkajšieho poriadku. Pestovaním zdravej askézy. Rozjímaním a uplatňovaním reguly. Určím si režim dňa, vyhradím si priestor pre všetky potrebné elementy rehoľného života: Modlitbu, stíšenie, prácu, voľno, samo-štúdium, spoločenstvo s ostatnými, jednoduchý a verný spôsob života.
V druhej fáze sa teda akoby póly obrátili. Mojím úsilím je v samostatnosti, ktorá mi je spoločenstvom daná, nájsť a upevniť môj vnútorný poriadok.
Chcem ešte podotknúť, že spoločenstvo je len vtedy zdravé, ak túto druhú fázu vôbec pripustí. Ak nevychováva ľudí, čo sú ako ozubené kolieska v stroji, ktorých úlohou je jednoducho len fungovať. A naopak sa nesmie zo spoločenstva vytratiť spoločný aspekt poriadku a askézy, nesmie sa stať miestom, kde si každý robí, čo chce. Lebo to veľmi uberá na sile rastlinke každého povolania – otázkou je, či má ešte nejaký spoločný ideál.

Tretia fáza: Nesieš iných.
Až tvoje vlastná odskúšaná stabilita v povolaní, skúsenosť, že je to sám Ježiš, na ktorom stojíš a ktorý ťa drží a neustále priťahuje ťa začne otvárať pre druhých. Inak povedané: Cesta na hrane noža sa stane chodníčkom, cestičkou, cestou. Už sa nemusíš ustráchane upínať na svoje vlastné krôčiky, balansujúc rukami, už upieraš svoj pohľad dopredu a na strany a kráčaš v mnohom skôr automaticky. Začneš si v komunite či i mimo nej všímať tých druhých. Vidíš i slabších v tej či onej oblasti a zistíš, že im možno môžeš pomôcť, stáť im po boku, podopierať ich, či povzbudiť. Spoločenstvo ti daruje dôveru a zverí ti zodpovednejšie úlohy. Ak si na doterajšej ceste dobre vyvážil poriadok a milosrdenstvo, budeš ich môcť zúročiť a nebudeš druhých posudzovať podľa merítok chladnej prísnosti.
Poznáš obraz od Rembrandta: Návrat márnotratného syna? Otec na obraze má rozličné ruky. Jedna je pevná, mocná, otcovská, druhá je nežná, jemná, materská. V jednej a tej istej osobe sa ukrýva oboje: Poriadok i milosrdenstvo. A tak to má byť. Viesť druhých znamená vedieť posilniť ich ideál, určiť mantinely, pravidlá hry – len tak sa dá hra vychutnať, prežiť s radosťou. Je treba ale i vedieť ustúpiť, zmierniť, popustiť „ostrohy“, aby sa človek nevysilil, aby si oddýchol, načerpal sily pre ďalšiu cestu. A niekedy treba zvoliť i cestu inú, miernejšiu.
V tretej fáze tvojho povolania uvidíš akoby v zrkadle celú tvoju doterajšiu cestu a neprestaneš sa s úsmevom čudovať, ako sa krásne všetky tvoje skúsenosti, všetky prekážky, všetky ústupky – slovom: ako sa poriadok a milosrdenstvo stali silnou devízou pre celé tvoje povolanie, ktoré žiješ.

Sr. Veronika Karaffová, osc