Pastorácia povolaní na Slovensku

Ako je to s človekom, čo sa bojí Pána? Ukáže mu cestu, ktorú si má vyvoliť.

Sestra Hroznata sa modlí za hľadajúcich aj tých, čo im pomáhajú.

Napíš jej a ona ťa zahrnie do svojich modlitieb.

Sleduj novinky pastorácie povolaní

 

Návštevníci našej stránky

Dnes:157
Tento týždeň:410

Práve je tu on-line 17 návštevníkov a nik z nášho tímu.



Nie som hodná – o strate panenstva na ceste hľadania povolania.

Ideál telesného panenstva až do sobáša či do konca života je jednou z perál kresťanskej morálky. Cirkev nám dáva mnoho krásnych príkladov svätých, ktorí bojovali o čistotu. Panenstvo patrí k osobe, ktorá túži nasledovať Krista v rehoľnom živote. Veď sa ním chce pripraviť na mystickú svadbu s ním – ženíchom svojej duše...  Ale čo ak nastane v našom živote situácia, kedy tento ideál „navždy“ stratíme, vlastným či cudzím zavinením?
Porušenie čistoty a strata panenstva môže u mnohých mladých, predovšetkým u dievčat a žien, zapríčiniť azda najväčšiu krízu v živote i vo viere a stať sa nepoddajnou blokádou na ceste povolania. Kvôli závažnosti tohto problému sa chcem celej veci v nasledujúcom príspevku venovať. Skrýva sa v ňom totiž obrovská šanca vnútorného rastu a posvätenia, jedna z najkrajších ciest nasledovania Pána.

Reťazec udalostí.
Už hneď na začiatku je dôležité rozlíšiť, či sa porušenie či strata panenstva udiala v zodpovednom postoji človeka, ktorý vedel, čo koná a čo na sebe dovolí konať, ktorý vedel, čo chce a bol ochotný niesť i všetky následky; alebo či sa to stalo z akéhosi donútenia, z neschopnosti povedať „nie“, zo strachu odmietnuť lásku, z obavy druhému človeku odmietnutím ublížiť, či dokonca násilnou formou. V prvom prípade sa totiž, i ak „po vytriezvení“ prídu výčitky svedomia a pocit viny a smútku, s celou záležitosťou vyrovnáme úplne inak, ako v tom druhom či treťom.
V mojom príspevku sa budem venovať práve tejto „nevinne zavinenej“ strate panenstva, či už naozaj došlo i k pohlavnému styku, alebo človek nadobudne dojem, že už nie je panenským pri láskavom dotyku či bozku. Pretože už i tieto úkony môžu u citlivého veriaceho človeka spustiť sebazničujúci mechanizmus odsudzovania sa a nenávisti, ubližovania si.
Je mnoho dôvodov, prečo niekto vstupuje do kláštora. A veľmi silným z nich môže byť i ideál čistoty. Niekto po nedobrých skúsenostiach v oblasti sexuality chce „už žiť čisto“ alebo „odpykať svoje hriechy“; iný sa zase obáva na kláštor čo i len pomyslieť, i keď po tomto živote naďalej túži. Necíti sa byť toho hodným. A ak i nájde odvahu dôverovať: veď Ježiša nasledovali i prostitútky, trápi sa vo formácii temnými udalosťami z minulosti a nie je schopný v slobode a radosti zložiť sľuby. Zdá sa mu, že je to paradox, že klame, že stratil „oprávnenie“ k tomuto kroku. „Zlyhal“ predsa...

Mlčanie jahniatok.
Spoveď. Veľký strach. Poviem to? Nájdem odvahu? Aká bude reakcia kňaza?
Krehký je ľad, na ktorom sa ocitne spovedník, ktorému sa duša vyzná zo straty panenstva, alebo už len zo „zakázaných“ dotykov či bozkov. A možno to ani netuší, čo je ešte horšie, pretože sa tu jedná o veľmi intímnu tému, ktorá nie je nikdy povrchná, zasahuje celého človeka, jeho život, jeho smerovanie. Nedá sa vybaviť jednou spoveďou.
Boli sme naozaj slobodní, keď sme sa nechali druhým dotýkať? Chceli sme to? Neprišiel ráno ten fatálny pocit, že sa „to“ nedá zmyť? Neprišli výčitky svedomia a veľký, veľký smútok? Neprišlo poznanie, že sa v nás čosi rozbilo, a to nenávratne?
Pre citlivú dušu, ktorá sa ešte pred nedávnom merala s Máriou Goretti či Aničkou Kolesárovou to môže priniesť obrovskú životnú krízu a nesmierne psychické utrpenie. Cíti sa ako tá najväčšia hriešnica a zradkyňa Krista. Práve pre túto bolesť, ktorú nedokáže uniesť sa obracia všetka jej sila proti nej samej. Môže začať sebou pohŕdať, považovať sa za padlú, dištancuje sa od svojho tela, ubližuje si v intímnej oblasti, oddelí od seba všetky pocity, jej žitie sa zmení na fungovanie, jej vnútro zomiera.
Tento proces vycíti len veľmi skúsený a znalý spovedník a skôr pochybujem o tom, že takého len tak stretnete. A slovo Evanjelia: „Tvoje hriechy sú ti odpustené, choď, a už viac nehreš“ nám vôbec nepomôžu, pretože sa z mileneckého vzťahu nedokážeme sami vymaniť. Jedno prerastá do druhého, ťahá nás a zostávajú len oči pre plač, ale žiadne uzdravenie. Spovedáš sa dvakrát, päťkrát z toho istého – ale nič sa nemení. Hlavne sa nemení hlboká rana v tvojej duši. A ak sa i po čase predsa len podarí zo vzťahu sa oslobodiť, táto rana zostáva a krváca ďalej. Voláš ku Kristovi, prosíš Boha o pomoc – ale Nebo mlčí, si na to sám. Komu sa môžeš vyznať? Vlastnosťou mileneckých vzťahov je, že chcú ostať tajné. Vlastnosťou i vnútorného intímneho prežívania je, že chce zostať v skrytosti. A tak zmĺkneš a trpíš. Zriekaš sa seba samého – ale nie pre život. Pre vnútorné otupenie, pre vnútornú smrť.
A práve to, čo sa zdá najťažšie, či dokonca nemožné: O tvojom zranení, o všetkom, čo prežívaš, čo sa stalo a čo sa obávaš hovoriť, je tou jedinou cestou uzdravenia.
Krásne sa tejto tématike venuje film „Speak“, ktorý si v anglickej či španielskej verzii môžeš pozrieť na Youtube. Aj s chabou angličtinou pochopíš, čo treba.



Na rázcestí.
Všetci poznáme to krásne, ale i hrozné podobenstvo o desiatich pannách. V kontexte našej problematiky nám môže ukázať evanjeliové, uzdravujúce riešenie hlbokého vnútorného konfliktu súvisiaceho s porušením alebo stratou panenstva. Čítajme pozorne:

„Vtedy sa nebeské kráľovstvo bude podobať desiatim pannám, ktoré si vzali lampy a vyšli naproti ženíchovi. Päť z nich bolo nerozumných a päť múdrych. Nerozumné si vzali lampy, ale olej si so sebou nevzali. Múdre si vzali s lampami aj olej do nádob. Keď ženích neprichádzal, všetkým sa začalo driemať a zaspali. O polnoci sa strhol krik: "Ženích prichádza, vyjdite mu v ústrety!" Všetky panny sa prebudili a pripravovali si lampy. Tu nerozumné panny povedali múdrym: "Dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú." Ale múdre odvetili: "Aby azda nebolo ani nám ani vám málo, choďte radšej k predavačom a kúpte si!" No kým išli kupovať olej, prišiel ženích a tie, čo boli pripravené, vošli s ním na svadbu a dvere sa zatvorili. Napokon prišli aj ostatné panny a vraveli: "Pane, Pane, otvor nám!" Ale on im povedal: "Veru, hovorím vám: Nepoznám vás." Preto bdejte, lebo neviete ani dňa ani hodiny.“

Je to jasné, čo nám, pútnikom na ceste rehoľného povolania Ježiš hovorí, nie? Aspoň na prvý pohľad. Ženích je Ježiš, pozval nás na svadbu – dal nám povolanie. Chystáme sa naň cieľavedome a svedomite, chystáme si olej čistoty, dbáme o lampu nášho srdca, aby nezhasla. Chceme sa predsa z podobenstva učiť a patriť k tým múdrym pannám, ktoré sú Ježiša napokon hodné. Strata panenstva nás ale tvrdo a neľútostne vrhne na tú druhú stranu – a tu je tiež jasné, čo z toho plynie... Koniec. Bez východiska. Dvere sa už neotvoria. Otočka a prehratá šanca. Na prvý pohľad! Pozrime sa trošku hlbšie. Všetky panny mali lampy a vyšli na proti ženíchovi. Všetky zaspali a zobudili sa až keď prichádzal ženích. Nik tu nebol hrdinom, na každého prišla „slabá chvíľka“. Rozhodujúcim v príbehu sa stáva akoby olej. Všetko v podobenstve sa naň akosi až magicky sústreďuje. Hlavne samotné panny. Sú ním až zaslepené! Tie jedny nie sú schopné sa oň podeliť (no dobre – o čistotu sa podeliť nedá, ale o svetlo áno, či nie?), tie druhé prežívajú katastrofu: Nemajú olej, ich lampy nehoria, sú vyhasnuté – a z toho im vyplýva, že nemôžu privítať ženícha. Nebudú ho hodné. A tak idú v zmätku preč, idú hľadať stratenú nevinnosť, idú hľadať čriepky svojho srdca... Ale idú do temnoty. To si vôbec nevšimnú. Stratia sa v nej, zostanú z nich nanajvýš siluety. A len tak mimochodom: U koho chcú kúpiť olej v noci???
Ale čo ak je ťažisko celého príbehu niekde úplne inde? Čo ak nejde o hlúpy (či múdry) olej, ale o niečo celkom iné – o niekoho celkom iného?
Centrom príbehu nie je olej, ale ženích. Nie panenstvo, ale Ježiš. Ježiš je väčší ako všetko, i ako panenstvo, prítomné alebo stratené. Ježiš s ranami. A práve tu je kľúč k uzdraveniu, k zmiereniu sa s tým, čo sa nám v živote prihodilo – nechať Ježišom premeniť naše rany na drahokamy, tak, ako on premenil tie svoje. Ježiš sa nikdy nesnaží skryť ich – naopak, láka nás nimi ešte viac. Neuteč pred jeho láskou. Zostaň pred sálou, neutekaj do temnoty seba zničujúcich procesov. Myslíš si, že Ježiš zmýšľa ako my? Že od nás očakáva stopercentnú nevinnosť, inak nás vyhodí z dverí? Ženích v podobenstve nevyhnal tých päť nešťastníc preto, lebo nemali olej. V závere príbehu úplne stráca na dôležitosti. Ak oné panny i nejaký zohnali, je im teraz zbytočný. Ženích ich vyhnal, lebo ich nepoznal, lebo neboli v zástupe, čo ho očakával.

V úvode príspevku som napísala, že sa v problematike straty panenstva skrýva obrovská šanca vnútorného rastu a posvätenia a jedna z najkrajších ciest nasledovania Pána. A práve sem sme sa práve dostali: Porovnaj rany s ranami a vidíš, ako si sa stala ženíchovi podobnou. Tajomstvo každého hriechu je, že je bránou spásy. Ježiš obrátil samotný hriech a urobil ho cestou do svojho vlastného srdca. Vydrž bolesť poznania, že uniesol i tvoju bolesť, že urobil z nej bolesť svoju. Nič nás nemôže oddeliť od lásky Kristovej! (Por. Rim 8,35) Mysli na to na svojej ceste rehoľného povolania a uvidíš, na aké dobro sa každá rana premení, ako budeš môcť z každej z nich rozdávať diamanty pochopenia, povzbudenia a pomoci iným, ktorí sa dostali do podobne ťažkých situácií.

Sr. Veronika Karaffová, osc