Pastorácia povolaní na Slovensku

Ako je to s človekom, čo sa bojí Pána? Ukáže mu cestu, ktorú si má vyvoliť.

Sestra Hroznata sa modlí za hľadajúcich aj tých, čo im pomáhajú.

Napíš jej a ona ťa zahrnie do svojich modlitieb.

Sleduj novinky pastorácie povolaní

 

Návštevníci našej stránky

Dnes:24
Tento týždeň:24

Práve je tu on-line 30 návštevníkov a nik z nášho tímu.



Povolaní z alkoholických rodín... 2. Hrdnovia obraní o detstvo.

Deti z alkoholických rodín sa učia vysokej senzibilite na tie najjemnejšie odtienky vzťahov medzi ľuďmi, vnútorného rozpoloženia ľudí okolo seba, stávajú sa vysoko empatickými. Jediné, čo sa nenaučia je byť vnímavý na seba samého, lebo to na sebe od druhých sotva zažili. Tak prichádzajú o svoje detstvo, musia sa rýchlo stať dospelými.

Alkoholická rodina funguje ako systém, v ktorom každý z členov prevezme určitú rolu. Cieľom a úsilím všetkých je udržať chod rodiny, a teda udržať systém. Je to neprestajný boj o rovnováhu, balancovanie medzi fungovaním každodenného života a medzi kolapsom. Kolaps rodiny je neustálou hrozbou, ktorá núti jej členov k stálej bdelosti. Výstražný stupeň pohotovosti platí vždy, rozdiel je len v jeho čísle.
Toto neustále napätie je spôsobené nevyspytateľnosťou správania sa človeka pod vplyvom alkoholu. Nikdy nevieš, do akej miery príde rodič domov opitý a nikdy nevieš, nakoľko bude buď agresívny, alebo toho schopný. Alkoholom postihnutý človek upúta pozornosť celej rodiny. Všetko sa točí okolo neho a všetko sa odvíja od alkoholizmu. Alkoholický rodič sa stáva nespoľahlivým a disfunkčným článkom rodiny a tak jeho úlohu preberú za neho druhí – najmä deti, pretože druhý rodič má plné ruky práce so svojím alkoholickým partnerom.
Deti z alkoholických rodín sú (podľa toho, akú rolu v rodine prevzali): poslušné, alebo rezignované, alebo sa považujú za čierne ovce rodiny, alebo sa cítia byť tak či tak neviditeľnými. Naučili sa, že upútaním pozornosti na seba a svoje vlastné potreby či problémy si buď „koledujú“ o problémy s rodičmi, alebo ich pridávajú už i tak ťažko skúšanej nealkoholickej polovičke rodičovského páru.
Tak sa učia vysokej senzibilite na tie najjemnejšie odtienky vzťahov medzi ľuďmi, vnútorného rozpoloženia ľudí okolo seba, stávajú sa vysoko empatickými. Jediné, čo sa nenaučia je byť vnímavý na seba samého, lebo to na sebe od druhých sotva zažili.
Tak prichádzajú o svoje detstvo, musia sa rýchlo stať dospelými. Pritom preskakujú dôležité fázy dozrievania, hlavne pubertu, v ktorej sa človek odvažuje vzopierať sa vôli rodičov a stavia sa tak na vlastné nohy systémom omylu a poznania, a v ktorej dozrieva i v sexuálnej oblasti. V kresťanskom kontexte to môže viesť k tomu, že sa silne upnú na ideál čistoty a panenstva. Stane sa pre nich tým najvyšším, tak si nevšimnú, že sa tým uzatvárajú prirodzenému vývinu a utekajú pred niečím, z čoho majú obavy, alebo čo im je nepríjemné, s čím sa len neradi konfrontujú. Zdá sa im, že svojím postojom výborne spĺňajú požiadavku jedného z rehoľných sľubov a nemajú preto pocit, že na tom musia niečo zmeniť.
Môže sa ale stať i presný opak: Útek pred sebou samým a zdravou konfrontáciou so sexuálnym dozrievaním práve tým, že vbehnú do "prvej otvorenej náruče" nejakého človeka, ktorý im vyzná lásku, často i staršieho, ktorý ich potom fakticky sexuálne zneužíva, lebo on na rozdiel od nich vie, čo robí a prečo to robí.  Alebo sa pomocou nejakej "kamarátky" či nejakého "kamaráta" dozvedia o praktikách sebaukájania, z ktorého potom len ťažko nájdu cestu von. Nahrádza im pocit sebaprijatia a skúsenosti byť milovanými.
Deti, či dospelé deti z alkoholických rodín sú všeobecne náchylnejšie nechať sa vtiahnuť do vzťahov (i sexuálnych), ktoré vôbec nechcú, ktoré im nerobia dobre, lebo si myslia, že nemôžu svojím odmietnutím "zraniť" city iného človeka.  Nedokážu povedať "nie". To sa v rodine, kde museli svoje potreby zatláčať do úzadia, nenaučili. Zároveň ale svojim postojom dispozície vzbudzujú vo svojom sexuálnom partnerovi dojem síce nevyrieknutého, ale jasného "áno", preto si on nemyslí, že ich zneužíva, ale že im preukazuje lásku. Deti z alkoholických rodín mlčia.
K narušenému vzťahu k vlastnej sexualite patrí i hanblivosť a ťažkosti s intimitou, s blízkosťou druhého človeka. Hanblivosť patrí k chorobe alkoholizmu, ako to trefne vyjadril Antoine de Saint-Exupéry vo svojom diele: Malý princ. „Prečo piješ?“ Pýta sa malý princ opilca pri návšteve jeho planéty. „Aby som zabudol“ odpovedá opilec. „A na čo chceš zabudnúť?“ „Na to, že sa hanbím“. „A za čo sa hanbíš?“ „Za to, že pijem“.
Človek z alkoholickej rodiny je schopný hanbiť sa za všetko. Za svoj výzor, za svoj názor, za to, že mal pravdu, za kritiku, za chválu, za alkoholického rodiča. Má zároveň nesmiernu túžbu po tom, aby ho niekto objavil, túži rozkvitnúť, rozvinúť sa, milovať a byť milovaným, ale sám pre to nie je schopný urobiť ani krok. Chýba mu totiž istota, že to dopadne dobre. Radšej volí bezpečie skrýše, na ktorú si zvykol, a tým sa vzdáva vlastného života (a ako veriaci to vie vynikajúco odôvodniť výrokmi Svätého písma), ako by sa pustil do rizika sebauskutočnenia, lebo ak by to nevyšlo, bolo by to pre neho horšie ako smrť; zabilo by to jeho posledné zbytky dôvery vo svet, v život, v ľudí, v seba samého. Bojí sa skutočnej lásky, nevie ju rozlíšiť a jej dôverovať.

Sr. Veronika Karaffová, osc