Pastorácia povolaní na Slovensku

Ako je to s človekom, čo sa bojí Pána? Ukáže mu cestu, ktorú si má vyvoliť.

 

páter Ján Macej OFMCap
z Rádu menších bratov kapucínov je pripravený viesť dialóg o povolaní pre spoločnú radosť z jeho objavovania...
Polož mu otázku...

 

sestra Laura Vlčáková SSpS
misionárka z Kongregácie služobníc Ducha Svätého. Pracovala v misii na Filipínach a momentálne je v Ríme zodpovedná za mladé misionárky-novicky z celej Európy.
Polož jej otázku...

 

páter Maroš Dupnák CSsR
je kňaz z rehole redemptoristov grécko-katolíckeho obradu a momentálne pôsobí v Michalovciach.
Polož mu otázku...

 

Sestra Damiana sa modlí za tých, čo hľadajú svoju životnú cestu.

Napíš jej a ona ťa zahrnie do svojich modlitieb.

 

Návštevníci našej stránky

Dnes:13
Tento týždeň:209

Práve je tu on-line 84 návštevníkov a nik z nášho tímu.



Aké je to vstúpiť do kláštora v zahraničí?

Mnohé rehole na Slovensku už zastúpené sú, niektoré však ešte stále nie. A ak i áno – tak: nie je kláštor, ako kláštor... A Pán povoláva často do konkrétnej komunity.
Ja sama patrím k ľuďom, čo vždy tvrdili, že nedokážu žiť v zahraničí. Pri každom prekročení hranice som si už želala, aby to bolo zas v opačnom smere – domov. A teraz som už 10 rokov v kláštore v Nemecku – v krajine, o ktorej som mala môj celý dovtedajší život iba predsudky!
Mojím článkom chcem dodať odvahu všetkým, ktorí majú strach opustiť milované Slovensko, aby sa vydali na dobrodružnú cestu svojho povolania.

„Nemci sú tvrdí!“ „Ich reč sa nedá naučiť!“ „Po nemecky sa nedá spievať a kde sa nespieva, tam nie sú dobrí ľudia!“ Tak asi toto som o Nemcoch „vedela“, až kým som sa jedného dňa neskoro večer neocitla v centre tejto čudnej krajiny, v Paderborne v severnom Porýní-Vestfálsku po 12-hodinovej ceste vlakom. Atmosféra zahraničná, vzduch iný... A v kláštore, kde ma už očakávali, veľmi milé prekvapenie: stôl prestretý dobrotami a dve radostné, komunikatívne sestry. Už tento prvý večer mi prevrátil všetky moje predstavy – a všetky moje ďalšie skúsenosti v tejto „tvrdej“ zemi nadobro zmenili môj pohľad na túto krajinu a jej obyvateľov. Ústretovosť, milota, ochota pomôcť, tváre, čo sa usmievajú a hľadia človeku do tváre, keď ide po ulici... A nakupovanie či návšteva nejakého úradu je tu doslova zážitkom, keď sa vám prihovoria milé, ústretové a trpezlivé predavačky či úradníčky...

Moja začiatočnícka nemčina, o ktorú som sa domáckym spôsobom usilovala slabé dva roky, sa za tri mesiace v jej rodnej vlasti zmenila na nepoznanie a ja som len žasla, koľko má spoločného so slovenčinou! Veru je náš milý rodný jazyk s jeho ťažkou gramatikou vynikajúci odrazový mostík pre cudzie reči. A - viete ako sa Nemci tešia, keď sa niekto dokáže naučiť ich jazyk? Nešetria chválou už i pri prvej vete a chyby veľkoryso prepočujú.

A či mi nikdy nebolo smutno za Slovenskom? Slovensko milujem naďalej a dúfam, že sa raz dožijem založenia našej komunity v mojej vlasti. Ale môj pohľad sa rozšíril. Jedného dňa som si uvedomila, že Nemecko i Slovensko patria do kontinentu Európa. Ako Európanka som vlastne zostala doma, či som priamo na Slovensku, alebo 1000 kilometrov vzdialená...
A čo celkom iste prekonáva každú vzdialenosť a všetky hranice, je láska a modlitba.

Sr. Veronika Karaffová OSC

 

MÁM INÚ OTÁZKU