Pastorácia povolaní na Slovensku

Ako je to s človekom, čo sa bojí Pána? Ukáže mu cestu, ktorú si má vyvoliť.

 

páter Ján Macej OFMCap
z Rádu menších bratov kapucínov je pripravený viesť dialóg o povolaní pre spoločnú radosť z jeho objavovania...
Polož mu otázku...

 

sestra Laura Vlčáková SSpS
misionárka z Kongregácie služobníc Ducha Svätého. Pracovala v misii na Filipínach a momentálne je v Ríme zodpovedná za mladé misionárky-novicky z celej Európy.
Polož jej otázku...

 

páter Maroš Dupnák CSsR
je kňaz z rehole redemptoristov grécko-katolíckeho obradu a momentálne pôsobí v Michalovciach.
Polož mu otázku...

 

Sestra Damiana sa modlí za tých, čo hľadajú svoju životnú cestu.

Napíš jej a ona ťa zahrnie do svojich modlitieb.

 

Návštevníci našej stránky

Dnes:9
Tento týždeň:718

Práve je tu on-line 34 návštevníkov a nik z nášho tímu.



Chcem sa spýtať na poslušnosť. Bola som vychovávaná demokraticky, môj názor bol dôležitý. Vzhľadom na túžbu stať sa rehoľnou sestrou to môže byť dosť veľký problém. Smiem mať a vyjadriť svoj názor, alebo je to už považované za rebéliu? K.

Milá K., tvoja otázka triafa do čierneho! Je to nesmierne dôležitá téma!
Aby som ti odpovedala na tvoju otázku, musím sa trochu vrátiť do minulosti. Predstav si svojich starých rodičov a ich spôsob života. Predstav si spoločnosť, v akej žili. Moja babka napr. musela poslúchať bez váhania a bez premýšľania, a to nie len v otázkach každodenných ako napr. domáca práca, ale i vo výbere partnera. Ďalšej generácii sa podarilo žiť o krok viac podľa svojich predstáv. Mojej mame síce otec roztrhol prihlášku na školu jej výberu: Mal inú predstavu a tej sa musela mama podvoliť. Ale partnera si našla sama. Moja generácia sa v detstve musela rodičov pýtať, či to, či ono smie, vlastnú vôľu sme ale prejaviť smeli. Dnes rodičia komunikujú so svojimi deťmi - ako píšeš - viac menej demokraticky, ba niekedy až bezradne pozorujú kroky ich samostatných ratolestí...
Spoločnosť sa teda mení a to sa odzrkadľuje i v rehoľnom živote, i keď je faktom, že rehole reagujú na zmeny pomalšie a uváženejšie. Čo sa týka poslušnosti, bola úplná poslušnosť voči predstavenému ideálom rehoľného života všeobecne. Rehoľník sa vstupom do kláštora vzdal svojej vôle a podvoľoval sa pokynom a zvyklostiam rádu bez odporu. Ak by sa i oponovať odvážil, riskoval by nejaký trest a vôbec nič by nedosiahol. Podľa motta: Buď sa podvolíš, alebo odídeš.
Tento spôsob chápania poslušnosti bol vtedajšou cestou k ideálu plnenia Božej vôle, ako o tom čítame i v Evanjeliu. Ježiš bol vo všetkom poslušný Nebeskému Otcovi, bol poslušný až na smrť na kríži... A mnohí rehoľníci našli touto cestou i veľkú vnútornú slobodu, lebo sa odviazali od vlastných predstáv, stali sa indiferentní, nezávislí od seba samých.
Dôležité je ale vidieť to všetko v kontexte danej doby. Ako vidieť - i v normálnom živote sa žila ešte pred dvoma generáciami podobná poslušnosť. Nebolo to teda nikomu cudzie, ani odstrašujúce.  Bol to nasledovaniahodný ideál.
Dnes je situácia iná a ty ju veľmi dobre popisuješ z vlastnej skúsenosti. Úlohou reholí je integrovať do svojich ideálov skutočnosti danej doby a danej spoločnosti tak, aby sa tým neoslabil spôsob nasledovania Krista, ale zároveň aby sa "nelámali ľudia". Faktom je, že i dnes existujú spoločenstvá, ktoré na svojom chápaní poslušnosti 50 rokov nič nezmenili. Mladý človek tam vstúpi s dôverou, že to, čo sa tam žije je dobré a prospešné a poslúcha, lebo verí, že tým plní Božiu vôľu. Ale z dlhodobého hľadiska mu to vôbec neprospieva, lebo je tu riziko, že sa iba tak "vezie" a nenaučí sa niesť svoj diel zodpovednosti za svoje povolanie, za svoj duchovný život. A pred Pána pristúpime po našej smrti každý osobitne...
Často sa v týchto kláštoroch teda zabúda na jednu veľkú múdrosť, ktorú spomína sv. Benedikt i sv. Klára vo svojej reguli: "Nech abatiša spoločne so všetkými svojimi sestrami preberie i otázky, o ktorých treba hovoriť so zreteľom na úžitok a česť kláštora, lebo Pán často najmenším odhalí to, čo je lepšie." (Reg.Kl.IV.17)
Ako je to teda s poslušnosťou a "demokraciou" v rehoľnom živote dnes? Ide tu o dva póly: O individualitu a o spoločenstvo. - O individuálne záujmy a spôsob života a o záujmy a spôsob života celku - spoločenstva, ktoré musí mať určitý profil, poznávacie znaky, aby nebol len zhlukom indivíduí bez formy a tvaru.
Individualita a spoločenstvo: Obe sú hodnoty, stoja voči sebe v rovnováhe. Každý má byť osobne a osobitne integrovaný do spoločenstva, a zároveň spoločenstvo má byť pre jednotlivca spôsobom jeho vyjadrenia sa a určitým cieľom. Extrémnou formou individuality, ktorá v podstate ruší spoločenstvo a neguje nasledovanie Krista, je individualizmus - človek si robí čo chce a čo nechce, nechá. Extrémnou formou spoločenstva, ktorá zasa vylučuje osobné povolanie, schopnosti a hranice jednotlivca, je konformizmus: Všetci robia všetko tak isto bez ohľadu na (ľudské) straty.
Pri výbere rehole treba teda dbať na to, ako sa v nej žijú obe hodnoty: Individualita i spoločenstvo.
Dôležitú úlohu tu hrá i to, akí sme ako osobnosť. Niektorí nemajú vôbec problém s tým, keď im niekto niečo prikáže, pričom nemajú vôbec dojem, že ich to nejako zbavuje svojprávnosti. "Kam ma postavíš, tam stojím" je ich heslo a sú s tým spokojní. Iní zasa potrebujú mať možnosť do vecí zasahovať, vyskúšať i iné cesty, trochu "kutiť" či premýšľať, kým dôjdu k výsledku. Potrebujú teda veľmi široký priestor a i čas, aby sa dopracovali k splneniu očakávanej úlohy, k osvojeniu si nejakej hodnoty. Zohráva tu teda veľkú úlohu naša vlastná osobnosť. Aj to treba vážne brať do úvahy pri výbere konkrétnej rehole, konkrétneho kláštora. Boh povoláva totiž mňa osobne.

Kláštory jedného rádu majú tú istú spiritualitu i ten istý ideál, ale cesty k nemu môžu byť veľmi rozličné. Preto rada zdôrazňujem, že si netreba robiť obraz o ráde len podľa jednej skúsenosti, podľa jedného kláštora. Často túžime po rovných cestách, ale tie Božie sú niekedy kľukaté ;-)

 

MÁM INÚ OTÁZKU