Pastorácia povolaní na Slovensku

Návštevníci našej stránky

Dnes:45
Tento týždeň:643

Práve je tu on-line 105 návštevníkov a nik z nášho tímu.



Ak si pod slovom svätý predstavujete neboráčika chudáčika, o ktorého si hocijaký okoloidúci môže poutierať topánky a on to z lásky k Ježiškovi prijíma, tak na to zabudnite. Svätým sa stáva taký človek, ktorý chce za každých okolností vložiť svoju vôľu do vôle Božej. Presne taký bol aj svätý Anton Paduánsky.

pokračovanie...

Máme za sebou nedeľu Dobrého Pastiera. Akokoľvek by nám v našich slovenských reáliách zaznieval výraz pastieri a ovce pejoratívne, je treba sa nám povzniesť a odosobniť od úvah príliš ľudských. Lebo akokoľvek sa na to pozrieme, vždy bude platiť, že my všetci tu pod nebom - pápež, biskupi, kňazi aj všetci veriaci sme ovečky toho absolútne najdokonalejšieho pastiera Ježiša Krista. A je výborne, že je tomu tak. Tento dobrý pastier Ježiš nás ako živé jedinečné umelecké artefakty ktoré vyšli z Božej ruky volá po mene. Ba čo viac, je za každých okolností porichtovaný položiť za svoje ovečky život. Nájomní pastieri idú len po prospechu a benefitoch. Naozajstný Pastier privádza ovečky k prameňu lásky, a dokonca je ochotný na tejto ceste všeličo bolestne odtrpieť. Takéto sebavydanie falošní pastieri nepoznajú.   

Zaujímavé ale je, že človek sa v živote môže naučiť tohto dobrého pastiera napodobniť.

Rovnako ako páter Leopold Mandič, ktorého sme slávili už deň po Dobrom Pastierovi. Bol vo svojej rodine dvanáste dieťa v poradí a narodil sa telesne nevyvinutý a mierne deformovaný. To mu ale nijako nebránilo v tom, aby sa naplno rozvinulo jeho láskavé srdce. Delil sa už ako školák o svoju desiatu od maminky s hladnými deťmi. Kvôli zaostalému vývinu ho spočiatku nechceli vpustiť ani do kapucínskeho noviciátu. Túžil sa tam stať zmierovateľom medzi katolíkmi a pravoslávnymi.

Ibaže Boh mal pre neho inú cestu. Stal sa celoživotným zmierovateľom duší so svojím Stvoriteľom. Na žiadosť predstavených sa stal celoživotným vynikajúcim spovedníkom v malej izbietke pri kapucínskom kostole. Hneval sa, keď niekto z jeho spolubratov ponižoval duše, ktoré k nim prichádzali na spoveď. „Ani Ježiš neuponížil cudzoložnicu, ani mýtnika“ vravieval. Mal takú lásku k dušiam, že sa raz rozplakal, keď mu istý námorný dôstojník v spovedi rozpovedal, že k svojmu zomierajúcemu priateľovi nechcel pustiť kňaza, ktorého veľmi volal. Veľmi silný moment v jeho spovednici zažil benevolentný muž, ktorý sa nazdával, že je OK a nechcel sa vzdať svojich hriešnych zásad. Vtedy páter Leopold rázne zareagoval: "Pánko môj, s Bohom sa nežartuje! Tam sú dvere, choďte a žite si vo svojom hriechu!" Vtedy sa ten dotyčný chlapík spamätal, prijal kňazovo pokánie a zmenil svoj život.

Ozaj, svätý Leopold je rukolapný príklad toho, ako naša láskavá tvrdosť môže pod vplyvom Ducha Svätého formovať ľudí k iným pohľadom na žitie svojho života...

Viem, že to nesúvisí s uverejňovaním blogov o svätých z histórie cirkvi, ale priamo to súvisí s názvom tohto blogu.

Druhého februára bol sviatok obetovania Pána. Iba ten, kto má srdce v ohni, dokáže niečo obetovať iba tak, bez nároku na revanš. Tam vtedy bolo obetovanie Ježiša Bohu, v našich časoch kresťanstva ide o obetovanie sa človeka Bohočloveku.  Koniec koncov, všetky životy mladých mužov a žien, ktorí sa v histórii vydali na cestu za Bohom a s Bohom čerpali z tohto prameňa prapodstaty  a iba v ňom si mohli rozpáliť srdce do ohnivosti. Stali sa svätými!

Obetovanie sa, – hm..., to sa v časoch švindľovaných skratiek veľmi nehodí. Hm...,  zaprieť sa pre niekoho alebo pre niečo, to sa v časoch mľandravej povrchnosti veľmi nenosí. Avšak z tohto a práve z tohto potom plynú všetky neschopnosti mladej generácie, pre niečo naozaj zmysluplne sa rozhodnúť,  a všetky bolesti pri tom odtrpieť. A to nejde o nejakú tupú bolesť pre bolesť. Ide o bolesť ako polotovar, ktorý krásne zužitkuješ na svoj štýl, pretože veľa farieb má náš svet. Vždy je dobre pripomenúť si spolu s Máriou to Simeonovo proroctvo, že Kristus je ustanovený na pád aj na povstanie pre mnohých a tiež na znamenie, ktorému budú odporovať. Proroctvo, ktoré sa dennodenne a celosvetovo napĺňa do bodky. V podstate hlása, že vo vzťahu k Ježišovi neexistuje žiadny indiferentný vzťah, žiadna neutrálna tretia cesta. Nedá sa stagnovať, buď ideš k Nemu (hoci krívajúci), alebo (možno pozvoľna) od Neho. Ježišova cirkev je dnes tým znamením odporu. A zvykne nám dobre padnúť, že sa dá za ňu pohodlne katolícky skryť. Lenže celkom iná šálka kávy je situácia, keď ja sám som konfrontovaný s povrchnosťou a mám byť znamením odporu pre hriech vo svete a osobne sa v apológii viery osvedčiť. Rozum na také dielo nestačí. Obstojí len srdce v ohni Lásky Kristovej!

Rok 2015 je v Cirkvi vyhlásený ako rok zasvätených. Druhého februára, teda na sviatok obetovania Pána, sme slávili deň zasvätených, takže sa to slávenie ešte znásobilo. Ale keďže nebýva každý deň nedeľa, dobre je pozrieť sa bližšie na to kľúčové a toľko pertraktované slovné spojenie - byť zasvätený.

pokračovanie...

Najprv mini vysvetlenie pre tých, čo by to meno Andrej chceli zmeniť, fonetikou nášho prostredia, na Ondrej. Etymologicky je to totiž meno gréckeho pôvodu Andreas a znamená mužný, silný, odvážny (píšem to celkom nezaujate, odhliadnuc od môjho krstného mena ).

Andrej bol jeden z prvých apoštolov, ktorého Kristus povolal. Nestalo sa to náhodou. Totiž apoštol Andrej patril už roky predtým do úzkej skupiny svätého Jána Krstiteľa.

pokračovanie...

Keď ho mama posielala do Milánskeho kostola na kázne k Ambrózovi, išiel len preto, že tam chodili pekné dievčatá. Následne aj kvôli spevom na liturgii a tiež kvôli rétorickému umeniu Ambróza. Nuž a napokon zachytáva aj obsah kázní a zistí, že sa mu cez Ambróza prihovára priamo Boh. Neskôr o tom svojom priblížení sa k Bohu napíše:

„Neskoro som ťa začal milovať. Krása taká dávna a taká nová, neskoro som ťa začal milovať! Ty si bol vnútri a ja vonku a tam som ťa hľadal. Ošklivo som sa vrhal na krásne veci, ktoré si stvoril. Bol si so mnou a ja som nebol s tebou. Držalo ma ďaleko od teba to, čoho by nebolo, keby to nebolo v tebe. Volal si a kričal a preboril si moju hluchotu. Žiaril si, skvel si sa a zahnal si moju slepotu. Šíril si vôňu, ja som si jej vdýchol a dychtím po tebe. Okúsil som a teraz som lačný a smädný. Dotkol si sa ma a zahorel som túžbou po tvojom pokoji.“

pokračovanie...

Takto ho vnímam odkedy som ho bližšie spoznal. Bolo to v roku 1999, teda v čase môjho vstupu do postulátu v Trstenej. Veď koniec koncov aj okolnosti toho, ako mi maminka so sestrou v tých časoch vybrala toto meno a toho ako sa mi bratia v tej príhode potom smiali, boli veľmi úsmevné. Tak či tak, je to môj patrón, patrón hlbokej lásky, nielen povrchných smiechot a situačného humoru. Akokoľvek sa nám javí navonok, akokoľvek z neho chceme urobiť karikatúru veselej bezstarostnosti, ešte raz chcem prízvukovať, že je to svätec hlbokej lásky a teda lásky, ktorá často aj veľmi bolí.

pokračovanie...

František pred svojím obrátením v polorozpadnutom kostole San DamianoToto bola večná otázka Františka, ktorý žil v trinástom stočí, keď si ľudia najväčšmi vážili moc, bohatstvo a slávu - teda niekým byť a niečo znamenať.

Pane, čo chceš, aby som urobil?
Toto bola zároveň aj večná modlitba, ktorú svätý František (vtedy ešte vôbec nie svätý) vysielal stovky a stovky dní k Bohu pod krížom v rozpadnutom kostolíku sv. Damiána hneď potom, ako odišiel z domu za hradné múry mesta Assisi, zatiaľ čo si všetci mysleli, že mu šibe... V tej modlitbe bol tak vytrvalý, až napokon počul jasný hlas: „František choď a oprav môj dom, lebo sa rúca!"

pokračovanie...

Začnime od konca: Zomrel 31. júla na 3. poschodí horúceho rímskeho bytu, osamote a v tichu. Pár dní predtým sa spolubratom sťažoval, že cíti ako slabne a vidí ako sa blíži jeho koniec. Prosil, aby mu sprostredkovali požehnanie od pápeža, priniesli mu sv. prijímanie a zotrvali pri ňom v modlitbe. Avšak bratia na to veľmi čas nemali, pretože viac ako Ignácovo zomieranie bolo na programe posielanie listov do misií. Až sa tá práca uskutočnila, mohli sa potom Ignácovi bratia venovať jeho odchádzaniu z tohto sveta. To už ale bolo príliš neskoro. Dodnes sa dajú vidieť obrazy, kde sv. Ignác zomiera obklopený svojimi bratmi, ktorí mu priniesli Eucharistiu, modlia sa pri ňom a robia mu spoločnosť. Takéto a podobné obrazy sú fikciou a tak troška milosrdnou lžou.

pokračovanie...

Povedzme si dnes niečo o málo poznanom svätcovi Izidorovi. Bol španiel a pochádzal z chudobnej roľníckej rodiny, kde sa ťažká práca na poli dedila z generácie na generáciu. Lenže Izidor okrem toho zdedil aj úprimný a jednoduchý vzťah k Bohu, ktorý vo svojom živote neopakovateľne prehĺbil.

Od skorej mladosti si vytvoril zvyk ako železnú košeľu - každé ráno išiel na svätú omšu a začínal deň vložením sa pod ochranu Ježiša Krista a Panny Márie. S trochou nadsádzky by sme mohli povedať, že aj jeho meno (Izidor = Easy door = Ľahké dvere )  naznačovalo každodenné ranné otváranie duchovných dverí, takže mu počas dňa už nič nemohlo padnúť zaťažko.

pokračovanie...

O Jánovi Nepomuckom, sa aj napriek značnému časovému odstupu, dá povedať všeličo živé.

Napríklad, že v časoch, keď to ešte vôbec nebolo samozrejmé, absolvoval kvalitné teologické štúdiá na európskej úrovni v Padove. Alebo, že sa pri obrane pravdy, neváhal postaviť aj proti mocipánom vtedajšieho českého panovníka.

Avšak ja by som sa chcel zamerať práve na kľúčovú udalosť jeho života, ktorá býva často historikmi spochybňovaná ako nepravdepodobná.

Jedná sa o tvrdenia životopiscov, ktoré vravia, že bol spovedníkom Žofie, manželky kráľa Václava IV., ktorý bol práve v ostrom konflikte s biskupom Jánom z Jenštejna, ktorému Ján Nepomucký robil generálneho vikára.

Po jednej z takých spovedi sa Václav IV. snažil od Jána silou mocou vymámiť spovedné tajomstvo, teda obsah svätej spovede svojej manželky. Samozrejme, že sa Ján Nepomucký nedal zastrašiť a dotiahol tú svoju obranu pravdy až do absolútneho konca.

Akokoľvek je táto udalosť historicky spochybňovaná ako historicky nepravdepodobná, chcem sa zamerať na fakt, že po jeho svätorečení celú strednú Európu zaplavili sochy popri mostoch, v mestách aj dedinách. Sv. Ján tam drží ukazovák na ústach, čo je celosvetový symbol, ktorý nám naznačuje aby sa človek zdržal slov, aby ostal ticho.

Veľmi živo si spomínam na výstavu, ktorú som mal možnosť ešte počas štúdii vidieť v Bratislave. Boli tam vystavované diela viac ako tridsiatky súčasných stredoeurópskych umelcov inšpirovaných osobnosťou Jána Nepomuckého, vytvorených na medzinárodnom maliarskom sympóziu „Sanctus Ioannes Nepomucenna Medioeuropeansis“, ktoré sa uskutočnilo v rokoch 1999–2004 v cisterciáckom kláštore v západočeskom mestečku Plasy. Účastníci sympózia vychádzali z historických súvislostí, ako aj z legendy spojenej s osudom slávneho mučeníka.

Na tých obrazoch sa dalo krásne vidieť ako symbolicky sa dá vyjadriť život a mlčanie svätca. Hoci ani na jednom z tých obrazoch nebol explicitne vykreslený ako ho poznáme zo svätých obrázkov. Naopak, je tam v tichom symbole všadeprítomný. Sú to obrazy, cez ktoré nám svätec pripomína, že ticho lieči, a že hovoriť treba až vtedy, keď slova budú viac ako mlčanie. Z niektorých tých obrazov až kričalo, že Boh sa dáva v tichu, a preto sa aj Nepomucký Ján stal symbolom odvážnej mlčanlivosti. Ak teda chceš počuť Boha vnútri svojej duše, obklop sa mlčaním...

Je oveľa viac toho čo máme, ako toho čo nemáme.

Keď sa človek stále viac prebúdza k životu, tak to zaraz pochopí a spozná. A myslím, že dokonalou šablónou pre toto tvrdenie je velikán medzi svätcami cirkvi - svätý Jozef. Pred pár dňami sme sa viac nad jeho životnou cestou zamýšľali.

Dve udalosti sú na jeho životnej ceste smerodajné a pozoruhodné:

1, V čase keď Jozef zistil, že jeho snúbenica Mária je tehotná a on o tom nič nevie, bol presvedčený že má iba dve možnosti: potichu sa s ňou rozísť alebo ju nechať veľmi hlučne ukameňovať.
Lenže Boh prichádza s tretím riešením, ktoré človeka nenapadá: „Jozef, ožeň sa s Máriou.“
Vždy je to tak, že keď je človek v koncoch, tak Boh príde s voľačím nemysliteľným. Vždy keď sme v koncoch, Boh nám lahodne ukáže, že existuje viacero dostupných riešení. Keď chceme, aby naše rozhodnutia mali priaznivý vplyv na ľudí, musíme hľadať Božiu vôľu v našom rozhodovaní.

2, Keď Jozefovi súčasníci spoznali okolnosti a konfrontovali ich s Jozefovými nepochopiteľnými rozhodnutiami, Jozef musel byť a bol vystavený rôznym posudzovaniam a odsudzovaniam. Jozefa však všetky tie reči nechali absolútne kľudným. Vedel totiž, aká je pravda a to mu stačilo. Nepotreboval nič nikomu vysvetľovať, ani sa od ničoho dištancovať. My sa často vyhýbame tomu, aby sme uskutočnili to čo je aj v Božích očiach správne, lebo sa bojíme ako to bude vyzerať v očiach iných a čo všetko by si náhodou o tom mohli pomyslieť. Je treba sa rozhodnúť: poslušnosť Bohu vs. ľudské ohľady.

Okrem všetkého veľkého, čo môžeme o spravodlivom sv. Jozefovi povedať, je aj fakt, že od dávna je sv. Jozef uctievaný ako patrón dobrej smrti. Pretože tradícia hovorí, že pri jeho smrteľnej posteli sedela z jednej strany Panna Mária a z tej druhej Pán Ježiš.

Aj táto skutočnosť ho trvalo zaraďuje k najvýznamnejším svätým. Nech teda láskavo oroduje za nás i našu požehnanú hodinu smrti.

Kto by nepoznal novodobého svätca kapucína pátra Pia!?

Jeho povesť ho predchádza. Aj preto sa davy pútnikov stále hrnú k jeho hrobu. Kto z vás si už čítal jeho životopis, myslím, že bol postavený pred dilemu. Buď začne silne pochybovať o mnohých divotvorných divoch a tým pádom aj o životopise ako takom, alebo ho jednoducho prijme ako celok! Napríklad tie epizódy o jeho nepochopiteľne vysokých horúčkach môžu čitateľa privádzať do rozpakov, ale zase zrejme tá posvätná horúčka mu mohla zodpovedať mnohé duchovné veci.

pokračovanie...

Dnes by som sem chcel poznačiť zopár udalostí zo života sv. Patrika, svätca piateho storočia, ktorý je všeobecne známy ako patrón Írska. Údaje ohľadom jeho narodenia teraz vynechajme a zamerajme sa na 16. rok jeho života, ktorý znamenal absolútny prelom v jeho živote. Ich rodinu v Anglicku prepadli piráti a predali ho v Írsku za otroka. V tomto otroctve bol na majetku svojho nového pána určený ako pastier oviec.

pokračovanie...

Sú také vzácne typy pováh v matke Cirkvi. Možno ich je stále menej, ale stále sú. Nazval by som ich „buldozéri duchovného života“. Avšak, od počiatku to s nimi nemuselo byť také priamočiaro veselé. Skvelým príkladom tohto tvrdenia je sv. Pavol – muž, v ktorom odjakživa driemal oheň... A podchvíľou sa zapaľoval.

pokračovanie...

Povedzte, čo urobíte s človekom, ktorého párkrát niečím dôležitým poveríte a on párkrát zlyhá? Po prvotnom hneve ste mu možno schopný odpustiť, ale už isto nie ho niečím poveriť.

pokračovanie...

Keď som bol ešte ako malý chlapec, túžil som naživo stretnúť Ježiša, na všeličo sa ho povypytovať – najviac o podmienkach neba, no a samozrejme zobrať ho bárs kde po návštevách. Neskôr pri dospievaní som túžil, aby mi prišiel jasne povedať, čo je moje životné povolanie, či to má byť naozaj františkánska rehoľa. Nuž a dnes túžim, aby vedľa mňa sedel v spovednici a radil mi ako mám pomôcť tým ľuďom, ktorých ťaží hriech...

Rovnako tak ako kedysi Tomáš, tak ani ja celkom nechápem, že Ježiš má iné cesty a iné spôsoby.

Zostávajúc v hmotnom tele, by potom mohlo spôsobiť, pre človeka, zneschopnenie stretať sa s Ježišom kedykoľvek skrze Ducha Svätého.
Čo je ale zaujímavé, že Tomáš napriek všetkým pochybnostiam a bojom svojej viery, neschádza z cesty za Kristom na cesty iné. A práve o to ide v našich útrapách, v hľadaní. Kladenie si naozajstných otázok môže spôsobiť, že budeme bohatší práve o tie otázky, ktoré si iní ľudia nekladú. A ak namiesto zatrpknutosti a frustrácie, nám zásadné otázky prinesú odpovede, ktoré chceme žiť, tak nám potom naše útrapy v hľadaní parádne poslúžili. Len neustrnúť na tom svojom. Nech ukotvovanie viery pokračuje!

Tomáš Morus nebol ani pápež, ani biskup, ani rehoľník, a predsa sa stal svätým a práve to ho robí zaujímavým. Bol to pozoruhodný právnik, narodený v Anglicku. V jeho rukách právny zákonník nadobúdal akoby novú podobu naozajstnej spravodlivosti pre všetkých bez výnimky. Nečudo, že si ho zakrátko chudobní Angličania zvolili do parlamentu.

pokračovanie...